Vždy ma fascinovalo, ako to pokračuje s dvojplameňmi, ktoré sa kedysi definitívne rozišli a po rokoch sa opäť fyzicky stretnú. Povedala som si, že ak to raz zažijem, napíšem o tom. A stalo sa.

Svojho dvojplameňa som nevidela dva roky a pár mesiacov, väčšinou kvôli môjmu ochoreniu. Chcela som sa s ním stretnúť až vtedy, keď mi bude lepšie. Keď sa mi konečne zdravotne uľavilo, kývla som na osobné stretnutie, ktoré sme plánovali už dlho. Vyše roka a pol sme spolu komunikovali bez problémov, no nie vždy tomu bolo tak.
Ku koncu nášho vzťahu-nevzťahu som si úprimne priala zažiť konečne aj niečo nové. Už ma nebavilo skrývať sa a žiť v niečom, čo ma nenapĺňalo. Bola som z toho unavená a frustrovaná. Ale keď som sa už rozhodla, zrazu to išlo, ísť von s niekým iným, cítiť ľahkosť, a teda skutočne prišlo krátke obdobie zábavy a uvoľnenia v mojom živote.

Po definitívnom rozchode sa môj DP párkrát ozval, no vždy len s ponukou „po starom“. A to ma už vôbec nelákalo. Nechápala som, ako sa niečo tak osudové a nekonečne príťažlivé môže zrazu zmeniť, keď to celých tých 5 rokov nešlo.

Po tom, čo som sa vyjadrila, že sa rada stretnem, ale iba ako kamoška, sa urazil a už sa neozval. Nastalo ticho asi tak na 6 mesiacov. Mne už to vtedy vôbec nevadilo. Začala som sa stretávať s iným mužom a bolo mi veľmi príjemne. Postupne sa písomný kontakt znovu obnovil a môj DP začal hovoriť, že mal ťažké obdobie, kvôli úmrtiu blízkeho človeka. Rozrozprával sa, bol milý a zaujímal sa, ako sa mám.

Tiež priznal, že ho to moje správanie zasiahlo, cítil hnev a že to nečakal.

Ja som však bola vždy úprimná, vysvetlila som mu znova, že som potrebovala zmenu, normálny vzťah, nie sa stále len skrývať. Presne tak, ako som mu to naposledy povedala na gauči v mojom byte, keď som sa ho definitívne a poslednýkrát spýtala, či plánuje vo svojom živote niečo zmeniť alebo nie. Neplánoval. Jeho slová: „mám ťa rád“ mi už nestačili.

Keď sa môj DP chcel stretnúť už osobne a hnev ho ako tak prešiel, ja už som v tom období začínala riešiť svoje zdravie a nebolo mi dobre, aby som išla von. Nemala som ani náladu ho zavolať ku mne domov, pretože to bolo pre mňa veľmi náročné. Každopádne, celú tú dobu bol veľmi milou podporou, často písal a zaujímal sa, čo mi padlo dobre. Sľúbili sme si, že keď bude lepšie, tak pôjdeme von. A tak konečne, keď sa mi polepšilo vo februári 2025, sme sa dohodli, že pôjdeme na večeru. Teda formu som navrhla ja. Už aj tu som vnímala posun v sebe, pretože kedysi som si ani nedovolila navrhnúť stretnutie niekde vonku, aby nás nik nevidel, keďže bol zadaný. Choroba ma posunula k vyšším nárokom a k lepšiemu postoju k sebe samej.

Rozmýšľala som, aké to bude ho vidieť po takej dlhej dobe. Možno už viacej zostarol a na tvári bude mať viacej vrások, a kto vie, či sa mi ešte bude páčiť. Domnievala som sa, že už asi nie, keď to ku koncu nášho vzťahu-nevzťahu už odznievalo. Keď prišiel ten večer nášho stretnutia a ja som znovu po dlhej dobe nasadala do jeho auta, stačil jeden pohľad a všetko bolo ako kedysi. Zdalo sa, že vôbec neuplynula tak dlhá doba, akoby sme sa stretli naposledy len pred pár týždňami. Celý večer plynul veľmi pekne a stretnutie bolo hravé a zábavné. Bol ako vždy očarujúci.

Po mojom nastúpení do auta sme sa krátko pobozkali na líce a vyrazili sme. Spýtal sa, kde pôjdeme, a ja som to nechala na ňom. Navrhol, že najprv pôjdeme na pohárik. Zaviedol ma do pekného baru, kde boli pohodlné kresielka a príjemná hudba. Romantickú atmosféru dopĺňalo tlmené svetlo z okolitých stolných lampičiek. Konverzácia plynula veľmi prirodzene. Mala som pocit, ako keby sme sa nevideli iba pár dní, rozhodne nie 2 roky. Zaujímal sa, ako som prežila tú ťažkú dobu, ako to začalo. S DP sme už prežili toho veľa, a tak rozhovor bol veľmi úprimný ako s dlhoročným kamarátom. Rozpovedala som mu všetky trápenia, ktoré som zažila. Skutočne mi to dobre padlo. Potom zase on hovoril o deťoch, o práci a ako vždy som sa pýtala aj na ženu, kde mi odpovedal: „tam všetko po starom“. Klasika. Myslím si, že po tom všetkom musí byť ich vzťah v poriadku. Väčšinou to tak býva, že po nevere v partnerskom vzťahu prichádza obdobie obnovy a zlepšenia, ale samozrejme to mi nepotvrdil a rétoriku zadaného muža už všetky dobre poznáme, je ako cez kopírak.

Potom sme sa presunuli na večeru a keď sme prechádzali parkom, bolo trošku klzko na chodníkoch, tak mi ponúkol rameno.

Bolo nám veselo, smiali sme sa, hovorili si vtipy a keď som sa tak naňho otočila a zadívala sa do očí, povedala som mu, že je stále taký okúzľujúci ako aj predtým, a že sa sebe ani vôbec nedivím, že som sa doňho vtedy zaľúbila.

Odpovedal na to klasicky: „Prosím ťa, ty ma zas chváliš, až sa červenám.“ Zasmiali sme sa na tom a pokračovali v debatách až do 23:00. Potom ma išiel už zaviesť domov, v rádiu hrala príjemná hudba. Zastavil auto za bytovkami pod stromami v prítmí. Ešte sme spolu sedeli v aute a rozprávali sa. Po chvíľke ma začal hladiť po vlasoch, bolo to tak príjemné. Okrem toho, že som mala 2 roky po sebe ekzémy a nevedela som si predstaviť, že by ma niekto objal, jednoducho to nešlo, každý dotyk bol bolestivý, tak mi toto gesto padlo dobre. Vo vzduchu visel bozk. Díval sa na mňa a ja som to v tej chvíli niekde v sebe aj zvažovala, ale už to nešlo. Bolo tam to rozhodnutie, že už by mi takéto podmienky neprinášali žiadny prínos. Veľa vecí sa už zmenilo a hlavne som vedela, že by to bol návrat späť, o ktorý som nestála. Poďakovala som mu za príjemný večer a išla som domov. V srdci mi však ostala krásna energia a natešenie.

Z toho stretnutia som žila v takej zvláštnej radostnej energii ešte pár dní, až som to nechápala. Usmievala som sa popod nos a hovorila som si, možno je to tá takzvaná osudovosť medzi dvojplameňmi a asi aj súhra okolností, že mi bolo už konečne lepšie a mohla som ísť von.

Aj keď som nad tým ešte znovu rozmýšľala, po tom, čo mi môj DP napísal, že to bolo príjemné aj pre neho a že by rád prišiel, aj tak ma to nelákalo sa do toho vracať. Bolo by jednoduché sa otvoriť práve jemu, s ktorým sa poznám a dôverujem mu, pretože moje telo nebolo ešte zďaleka ok, pri ňom by mi to nevadilo, kdežto pri nejakom novom mužovi by som si to nevedela ani predstaviť. Ale aj keď som si to predstavila, cítila by som sa v tom nenaplnená.

Takto podobne to nemám iba ja. Aj ostatní moji spolupútnici, s ktorými sme túto tému riešili a postupne sa dostali do harmónie so svojimi dvojplameňmi, zažívajú to isté: ich DP sa stále ozývajú, píšu, navrhnú  stretnutie, no vždy sú to len ponuky v starom nastavení, bez skutočnej zmeny.

Niektorí už dokonca svoj DP nechcú ani vidieť, stačila im tá intenzívna skúsenosť, ktorá s nimi zatriasla a nepotrebujú sa do toho vracať.

Obdobie dvojplamennej cesty tu neprišlo, aby sme si našli spriaznenú dušu v niekom, ale aby sme ju objavili v sebe. V histórii ľudstva sa tento koncept často opakuje, nežijeme nič neobvyklé, ale pre našu dušu to je výnimočné obdobie, po ktorom si už vie generovať lásku v sebe a neočakáva ju od druhých.

Človeku sa potom otvoria oči, ako málo toho chcel, ako mohol takéto podmienky akceptovať. Občas sme tak vyprahnutí, že aj to málo nám pripadá dobré, ale keď sa posunieme v poznaní, vidíme, že staré vnímanie lásky nebolo vôbec správne. Vlastne DP je taký dar, ktorý vám ukáže, ako by vzťahy vôbec nemali fungovať a na čom by nemali byť založené. Teraz by taký muž ako môj dvojplameň nemal u mňa absolútne žiadnu šancu, proste by som sa už nad takou ponukou pousmiala ako múdra a poučená žena. Verím, že aj preňho to je veľmi ťažké nájsť náhradu za mňa, pretože taká hlúpa sa už v dnešnej dobe len tak ľahko nenájde, a tak sa už len na tom všetkom smejem 😊

Ukončenie vzťahu s DP nebolo zázračným zlomom, nečakala ma séria už len harmonických vzťahov

Myslela som si, že keď moja duša získala poznanie z éry DP, ďalšie vzťahy už budú len harmonické, a že ma už nič nebude zraňovať. Keď však prišiel ďalší muž, s ktorým som sa krátko stretávala ešte pred ochorením, videla som, že to, čo sa vo mne spúšťa, je stále moja rovnaká téma. Už to nemalo tú intenzitu, ale bol to skôr doliečovací dozvuk, avšak niektoré interakcie stále zaboleli. Mali sme za sebou pár veľmi príjemných stretnutí. Cítila som sa šťastná, akoby sa mi naplnil jednoduchý sen, niekto sa mi venuje, ide so mnou na kávu, na prechádzku, zavolá a opýta sa, ako sa mám. Nebola som zamilovaná, ale bolo mi v tom dobre a veľmi sa mi páčil, bol pozorný a milý. Neskôr sa ozýval čoraz menej, čo vo mne spustilo staré spomienky. Pochopila som, že to ďalej nepôjde.

Úprimne sme si to vyjasnili (ako kedysi s DP na gauči, tam som sa to asi finálne naučila) a veľmi to odľahčilo celú situáciu.

Dávalo to zmysel, delilo nás vyše 200 km, mal 13-ročnú dcéru, s ktorou trávil každý druhý víkend, a po zrušení home office v jeho práci už nemohol za mnou chodiť aj v týždni. Stretávanie by bolo čoraz náročnejšie. Ja som medzitým vysadila kortikoidy a cítila som, že teraz nie je pravý čas na vzťah. Ostali sme však v kontakte.

Aj s ním som sa stretla, keď mi ostalo lepšie, ale už to bolo len také priateľské. Chápem, že sa to nedá zrovnávať s dvojplameňom, s ktorým sme sa hlbšie poznali a stretávali 5 rokov, ale musela som uznať, že stretnutie s DP bolo pre mňa výnimočnejšie.

V našich životoch je všetko pominuteľné a všetko sa mení. Vnímala som, že ani ja nie som tou osobou, ktorou som bola. Nielen DP cesta, ale aj choroba ma zmenila. Kedysi som si myslela, že keď konečne prídem do jednoty s DP, budem šťastná, a čiastočne sa to aj tak stalo, prežila som veľmi šťastné obdobie a cítila radosť.

S kapitolou dvojplameňa sa uzatvorila téma neustáleho riešenia sebalásky a sebahodnoty. Toto už vôbec nebola moja téma v ďalšej životnej etape.

Keď prišlo ochorenie, vôbec som netušila, koľko to bude trvať, plánovala som pokračovať v hľadaní vzťahu, po ktorom som túžila. Ako išiel mesiac za mesiacom, ktoré boli pre mňa extrémne ťažké, lebo boli aj o fyzickom utrpení a bolesti, postupne som prestala túžiť. Možno by sa vám to z textu zdalo, že je to teda smutné, že som to mala tak, ale ja v tom odstúpení, kedy sa partnerské vzťahy stali druhoradé, som našla hlboký zmysel v samote.

Samotu som mala rada aj predtým, ale po nejakých 8 rokoch v samote (a ešte predtým 3 roky vzťahu na diaľku) som začala mať túžbu po partnerskom vzťahu. Zdravie bolo prvoradé a pred vysadením KK som vedela, že ťažký stav môže trvať asi tak rok, a aj keď mi to prišlo dlho, vedela som, že to musím podstúpiť. Už sú to 2 roky a ja som si v ochorení okrem iných pochopení našla aj to, že som zase podrástla a ucelila sa. Túžby odišli a s nimi aj sny. A ako píšem v článku, musela som ochorieť, aby som sa uzdravila, zmenilo sa moje vnímanie a vedomie.

A tak ako to opisujú aj iní, po období DP prichádza ďalšia etapa a po nej ďalšia, je daná presne tak, aby slúžila duši. Raz to bude ťažšie a raz ľahšie.

V tejto etape po 2 rokoch utrpenia sa cítim ďaleko vyspelejšia. Už vnímam svoje staré ja, že sa snažilo, že až príliš chcelo, inak to nevedelo. V ochorení som stratila vôľu a prijala aj to, že možno budem dokonca života sama a už žiadny vzťah nepríde. Prijatie situácie mi dalo úľavu. Dnes viem, že ak už nikoho nestretnem, je to v poriadku, ale ja vnútorne cítim, že mi príde ešte do života partner. Teraz ešte nie, nie som na to pripravená, ale všetko príde v pravý moment, teraz si vážim, že sa navraciam do fyzického fungovania a cítim znovu radosť, že mi je konečne lepšie. Ešte sa občas objavia aj ťažké dni, ale beriem ich ako súčasť. Netlačím na seba a nikde sa neponáhľam. Ukazuje sa pochopenie.

S dvojplameňom sme stále v kontakte, je to príjemné plynutie, občas si napíšeme, nič viacej a nič menej. A keď príde nejaký záujem z jeho strany, tak stále je po starom. Stále ho mám úprimne rada.

S láskou,

Pozorovateľka života