Milí priatelia a čitatelia,

budú to takmer dva roky, čo som nevydala žiadny článok. Obdobie, ktoré som si prežila a ktoré ešte nie je zďaleka na konci, bolo pre mňa jedno z najnáročnejších, čo som kedy v živote zažila. Bolo totiž o fyzickom utrpení. Predtým som si myslela, že po DP ceste ma už nič neprekvapí, ale opak je pravdou, neustále sa vyvíjame. Ďakujem všetkým, ktorí ste mi písali, buď čo je so mnou alebo s poďakovaním, že ste si prečítali článok na Transformačných vzťahoch, ktorý presne opisuje, čo práve prežívate. Vždy ma to veľmi potešilo. Mala som v pláne napísať nový článok, ale nešlo to urýchliť, môj zdravotný stav sa mi opakovane zhoršoval a vtedy som nemala silu na písanie. No a keď už bolo lepšie, zase sa mi nechcelo alebo sa mi podarilo napísať len pár viet, ale vedela som, že raz tento článok dokončím.

Čo mi je?

V roku 2023 sa mi dosť zhoršil zdravotný stav môjho atopického ekzému. Som atopik od detstva, ale posledné roky sa mi darilo mať situáciu celkom pod kontrolou. Od detstva som používala kortikoidné maste (KK), ktoré vedeli ako jediné na ekzém pomôcť. Podľa môjho názoru som ich neužívala príliš často, napríklad 1 až 3 dni a potom nasledovala mesačná pauza. V dospelosti to bolo už častejšie 1 deň natretie a 2 týždne pauza, ale v roku 2023 mi zrazu prestávali zaberať. Ekzém sa veľmi zhoršil a mala som ho už aj na nohách, čo nikdy pred tým nebývalo. Keď si spätne prehrávam posledné roky, v skutočnosti, som ten problém asi iba vytesnila, pretože sa mi tým už nechcelo viacej zaoberať.

V minulosti som pre to veľmi veľa robila a vyskúšala už azda všetko, od jačmeňa, chlorelly, čínsku medicínu, Green word, Jonášové či Dedíkové kvapky, peruánske čaje, stravu bez lepku, mliečnych výrobkov a mäsa, kúpele v slanej či zásaditej soli a kopec iných praktik ako biorezonancia, frekvencie atď. Dlhé roky som sa venovala psychosomatike, skúmala som sa, kde sa nachádzam, a ako som pokročila. Samozrejme poznám vplyv hnevu, očisty pečene a silu byliniek a podobne. O nás ekzematikoch sa vie, že si máme vytvoriť hranice a tak ďalej. Pracovala  som na sebe posledné roky celkom úpenlivo, vnútorne som cítila, že som sa stala osobou, ktorou som chcela byť, vážila som si samú seba, moje hranice boli rešpektované a dokonca, keď som sa napríklad v práci ocitla v nejakých situáciách, kde nebolo všetko rešpektované, v pohode som s tým žila, už som nepotrebovala za to bojovať, ako bolo tomu kedysi. Občasné meditácie a vizualizácie samoliečenia nemôžem ani opomenúť. No ekzém úplne nikdy nezmizol.

Posledné roky bol viac menej kľud vďaka KK, aspoň som sa domnievala. Tým, že som to nevedela vyriešiť, nechala som to tak. Nuž ale v spomínaný rok sa to opäť otvorilo ako téma a ja som si uvedomila, aká som totálne vyčerpaná z tejto situácie. Štvalo ma, že si musím dávať stále tie krémy. Pomerne žijem zdravo a nechápala som, prečo mám ustavične ekzém. Priala som si byť úplne zdravá, so zdravou kožou. Hovorila som si, že predsa mám na dokonalé zdravie, veď telo sa vie uzdraviť samo a vie sa vysporiadať s kadečím. Nedávalo mi to zmysel. Lenže potom prišlo vždy zhoršenie, moja tvár hruď a ruky boli kompletne červené a svrbeli tak, že som sa občas doškrabala až do krvi a nešlo to vôbec zastaviť. Pokúšala som si nedať ten krém, ale stav sa tak vždy zhoršil, že jediné čo pomohlo, aj na škrabanie, boli opäť len KK.

Vždy po natretí som si vyčítala, že som nedisciplinovaná, že to svrbenie neviem ovládať.

Úprimne v tom roku 2023 som už nevládala preto urobiť nič navyše a povedala som si, už som všetko skúsila. Ku každému návrhu, ktorý mi niekto povedal som cítila len odpor. Pomohla mi až moja sestra. Ustavične som jej opakovala, že už nič pre to nedokážem urobiť a ona sa rozhodla, že to tak nenechá. Prebrázdila celý internet a natrafila na odpovede na súkromných instagramových profiloch, prečo mi nikdy nič nezabralo, boli to totožné príbehy ako ten môj.

V podstate dlhodobé užívanie kortikoidov spôsobuje sekundárne zhoršenie ekzému a svrbenie, ktoré je prítomné, sa prejavuje ako abstinenčný príznak. Zastaví ho skutočne iba podanie krému, pretože koža sa stala závislou. Volá sa to Topical steroid withdrawal (TSW).

Keď si dáte tento názov do Googlu, ukážu sa vám hrôzostrašné fotky. Úprimne, ja som kedysi asi v roku 2021 natrafila na takéto fotky u nejakých Američanov, keď som hľadala nejaké info ku KK, ale vtedy som si myslela, že niečím takým trpia iba ľudia, ktorí ich užívajú vo vysokých dávkach, vnútro-žilne alebo v tabletách a sú dlhodobo pod nejakou ťažkou liečbou. Znovu, bolo to na súkromných účtoch, oficiálne stránky nič také nespomínali. Internet ponúka len informácie, ako sú KK bezpečné. KK som sa pokúšala už niekoľkokrát vysadiť, ale nešlo to, pretože som začala mať rany po celom tele.

Až informácie od TSW pacientov, ozrejmili, že neexistuje iná cesta, iba ich vysadiť natrvalo a prejsť si syndrómom TSW, ktorý trvá v najlepšom prípade 1 rok a u väčšiny aj 2-3roky. Ľudia opisovali tieto stavy ako veľké utrpenie, kedy mali telo posiate ranami po celom tele, tie im mokvali, bolo prítomné nezastaviteľné škrabanie, ale bola to jediná cesta, ako sa môže koža zotaviť z tenčenia, ktoré vzniklo vplyvom KK. Práve stenčená koža je náchylná na infekcie a ľahko sa poškodí škriabaním. Po prežití je veľké percento jedincov úplne zdravých, dokonca už potom nemajú ani prejavy ekzému alebo ho majú len v malej forme.

U nás na SK alebo v ČR, TSW nie je uznané ako oficiálna diagnóza, zatiaľ sa to ľudia a doktori len dozvedajú a vnímajú, že táto problematika je vlastne celosvetový problém. Ekzém za posledných 50 rokov bol liečený takmer výlučne len KK. V Na tento problém ako jeden z prvých upozornil americký lekár, ktorý začal písať prvé štúdie už v roku 2003. Pamätal si, ako vyzeral ekzém či psoriáza pred érou KK a všimol si, že po ich dlhodobom používaní sa tieto diagnózy začali nápadne na seba podobať. Pokožka bola začervenaná, podráždená, ľudia mali tzv. červené rukávy a opisovali pocit pálenia kože. Keď sa však na tieto prejavy pýtal mladších lekárov, tí ich často klasifikovali ako atopický ekzém. Až tento starší lekár upozornil, že pred rozšíreným používaním KK takéto dramatické prejavy neboli bežné. Preto je dnes ťažké uveriť, že ekzém, ktorý mnohí ľudia zažívajú, nemusí byť klasický ekzém, ale stav vyvolaný samotnou liečbou KK.

Jediné, čo pomáha pri liečení TSW je iba čas. Koža je dosť komplexný a veľký orgán, jednotlivé vrstvy sa musia zregenerovať, a to trvá niekoľko rokov. Existuje aj biologická liečba na pomoc TSW, ale jej účinnosť sa ukazuje len na 40%. Niekomu zaberie a niekto sa trápi stále s ťažkým ekzémom a radou nežiadúcich účinkov navyše. Podstatné je, že sa dá z toho dostať aj prírodne, mnoho ľudí, ktorí si tým prešli, robia osvetu a verím, že tieto ľudské príbehy časom urobia dostatočnú vlnu k zmene systému. Ani ja by som tomu neverila, že toto je vôbec možné, keby si to neprežijem.

Všetky tieto informácie našla pre mňa sestra a do detailu si to pre mňa naštudovala. Videla podcasty ľudí a ich príbehy a raz, keď som prišla z práce my oznámila: „Konečne chápem, prečo ti nič nezaberalo!“ Keď som si to vypočula, zrazu mi to všetko začalo dávať zmysel a veľmi sa mi uľavilo. Konečne! Nastalo odpustenie, že nie som nedisciplinovaná, ale príčina tkvie v KK. Aj keď som vedela, že ma čakajú ťažké časy, KK som si už odvtedy nenatrela.

Začiatky utrpenia  alebo obdobie po vysadení KK bolo najprv veľmi optimistické, je to cesta, ako sa uzdraviť.

Vedela som, že sa stav zhorší zhruba na 3 mesiace a potom sa začne zlepšovať. Tak to aspoň opisovali ostatní, Videla som kopec videí, kde už niektorí účastníci boli fit do 1 roka, vtedy som si myslela, že to bude aj môj prípad, predsa som to tak často neužívala ako tí ľudia, ktorí mali ťažký priebeh, každé 3-5 dni mastenie a iba 3 dni pauza. Mne predsa mastička vydržala aj rok a oni tubu minuli behom 2 týždňov. Zo začiatku som sa ešte pevne držala, príznaky sa začali zhoršovať, tak ako bolo opísané, nekontrolovateľné svrbenie kože, mokvanie na najhorších miestach ako tvár, krk, hruď a ruky. Začalo sa objavovať čím ďalej tým viacej rán aj na nohách, kde som si KK nikdy nedávala. Zimnice či tras tela vystriedala bolesť. Telo ma začalo v 3. mesiaci tak veľmi bolieť, že som ledva prešla na WC. Najhorší stav TSW teda trval od 2,5 mesiaca po 6,5 mesiac a potom sa znovu opakoval v 10 – 14 mesiaci.

Už na začiatku som prosila Boha: „Bože, veď ty si dokázal uzdraviť ľudí behom sekúnd, nemôžeš aj u mňa urobiť nejaký zázrak?“ A on odpovedal: „ Ak by si si to neprežila, nedošlo by k takému pochopeniu.“ A tak som vedela, že to musím prijať a odžiť si to.

Mala som veľkú oporu v sestre, ktorá bola celú tu dobu so mnou a pomáhala my. Tak nejak sme vedeli, že je to riskantný stav, lebo človek má kopec otvorených rán, ale ak by sa mi ozaj pohoršilo, že by som napríklad odpadla alebo dostala nejakú ťažkú infekciu, tak by sme určite išli na pohotovosť. Lenže tam by ma hospitalizovali a pichli mi znovu len kortikoidy. ČR-SK skupina TSW v priebehu roka a pol narástla z 2000 členov na 5000 a sústavne rastie, no a o takéto prípady tam nebola núdza. Tí ľudia boli v takom ťažkom stave, že buď prišli dobrovoľne, aby si dali pichnúť KK, alebo boli v ohrození, kde už nebolo iné východisko. Po opakovanom použití KK po dlhšej dobe sú však prejavy zhoršenia ešte intenzívnejšie a proces TSW si potom jedinec musí prejsť zase od začiatku.

Utrpenie nešlo zmeniť ani vypnúť, a tak jediné, čo mi ostávalo bolo len plakať 8-9x do dňa, ďalej trpieť a prijať, že je to tak.

Považovala som sa za silnú osobnosť a keď sa niektoré veci nedali už posunúť v živote, tak som to možno pretlačila silou vôle. Tak som pristupovala aj k ochoreniam, občas sa človek musí zatnúť, aby podrástol v nejakej téme. Táto skúška ma však zlomila, neocitla som sa len na dne, bola som niekde pod dnom, na mínus -80 podlaží, ležala som tam v tme a nedokázala som sa ani pohnúť, jednoducho túto situáciu som nemala vôbec v rukách.

Postupne som sa učila prijímať pomoc

Zo začiatku mi to robilo problém, veď som bola vždy ja tá silná a samostatná, ale keď sa človek ocitne bez akejkoľvek sily, tak pomoc veľmi rád príjme. Tie Vianoce sme nešli ani domov na Slovensko, cestu by som jednoducho nezvládla, a okrem toho máme doma schody, a to som si nevedela ani predstaviť po nich kráčať v takých bolestiach, keď som v byte ledva prešla po rovine pár krokov na WC. Rodičia chodievali za nami, a keď potrebovala ísť sestra na SK, tak musel ku mne vždy niekto prísť a postarať sa o mňa. Nedokázala som si pripraviť ani jedlo, mohla som len sedieť v polosede na gauči obvinutá plienkami, fáčmi, v pyžame, v nehoráznych bolestiach a totálne oslabená. Rany mokvali a už sa rozšírili po celom tele. Stehná vzadu mi mokvali tak, že som si ich musela obkladať plienkami a tie meniť 4x do dňa. Ešte som si pomyslela, že už asi viem pochopiť bábätká, ako zlé sa cítia v mokrých plienkach. K obrovskému súcitu ku všetkým chorým ľuďom dochádzalo veľmi často. Nechápala som, čo sa to deje. Áno vedela som, že toto musím podstúpiť, aby som sa uzdravila, ale trvalo to príliš dlho a ja som stratila všetku silu a optimizmus.

V práci ma šéf i kolegovia podporili a mohla som tak pracovať na home office z domu. Práca mi pomáhala, aby som len neplakala. Bolo to náročné, pretože som vôbec nevládala tak ako pred tým, neskôr som sa vzdala aj niektorých činností a ostala len pri jednej funkcii. Robila som len toľko, čo išlo. Bola som však vďačná, že sa to takto pre mňa zariadilo a ja som mala peniaze na nájom a živobytie. TSW pacienti trpia poruchami spánku, respektíve zaspávajú až nadránom. Tiež som bola cez deň ospalá a musela som si medzi mítingami aj pospať. Vo 4. mesiaci som išla do práce osobne na veľký míting, ktorý som každoročne organizovala na začiatku roka, kde sa stretlo viac ako 100 ľudí osobne a ostatní boli pripojení online. Veľa ľudí z práce vedelo, čo mi je, ale bolo vidieť, že sú zhrození. Za tie 4 mesiace som schudla 10 kg, vypadali mi po pás dlhé vlasy, ktoré boli zrazu len po ramená a ledva som ich zviazala do malého drdolu. Moju časť vstupu som ako tak zvládla odprezentovať, ale bolo vidno, že sa trasiem a hlas som mala veľmi slabý. Začalo sa šeptať, že mám rakovinu. Kopec ľudí sa pýtalo, čo sa so mnou deje. Snažila som sa to vysvetľovať, nikto to však doteraz nepočul, a tak ich snaha dávať mi rady na ekzém bola enormná.

TSW a rodina

Moja mamina je zdravotná sestra, ktorá sa bežne stretáva so smrťou a držala za ruku počas umierania už veľa chorých ľudí. Vždy keď ma videla, bola zhrozená, aj keď to nikdy nahlas nepovedala. Len podotkla, že sa môj stav podobá už na posledné paliatívne obdobie pred smrťou. Bolo to pre ňu veľmi ťažké, že zrazu nemá ako pomôcť a uľaviť, len sa modliť a veriť, že to raz prejde. Dívať sa, ako vaše dieťa trpí, je pre každého rodiča náročné. So sestrou sme všetko vysvetlili, vedeli sme o priebehu TSW aj vďaka všetkým jedincom, ktorí si tým už prešli a zdokumentovali svoju cestu. Vážila som si, že nám dôverovala a to bola tá najväčšia podpora. Bolo však na nej vidieť obavy. S otcom to bolo horšie, ten keď sa raz prišiel o mňa starať, tak bolo cítiť, ako ho to zasiahlo, po odchode nám opakovane volal a bolo počuť ako sa nad tým trápi, radil nám čo máme ešte vyskúšať, zlepšiť, a dokonca nám dohováral, nech dáme aj mačku Ninu na čas preč, prízvukoval, aspoň teda dočasne.

Život ho už ale pripravil na takúto situáciu, raz v saune stretol mladého muža, ktorý ležal s bolesťami a strašným ekzémom niekoľko mesiacov v posteli. Ukázal mu aj fotky a otec hovoril, že sa nepodobal vôbec na človeka. Poznala som ten príbeh, otec nám ho opakovane neveriacky rozprával, ale až teraz sme si ho prepojili s tým, že určite išlo o TSW, len vtedy to nik nevedel. Príbeh tohto mladého muža opisoval situáciu ako mu po mesiacoch v bolestiach navrela na nohe veľká hrča hnisu, ktorá praskla a po tomto prejave sa mu stav začal po polroku konečne zlepšovať. Ja som spomínanú hrču nemala, ale zrovna vtedy, keď bol u mňa otec, sa mi zdurili uzliny, na krku a v podpazuší som mala veľké zdurené hrče. K tomu som dostala herpes na tvár. Strašne som vtedy plakala od bolesti a pýtala sa otca, koľko to ešte bude trvať, že už nevládzem. Otec mi hovoril ten príbeh mladého muža, a tak mi to pripomínalo analógiu a dodávalo mi to nádej, že to dopadne dobre, pretože aj mladý muž z príbehu sa z toho dostal a bol úplne zdravý. V práci som si zobrala 2 týždne voľna a totálne zlomená som len ležala niekoľko dní. Bol to 6,5. mesiaci TSW, ale môj stav sa vôbec nezlepšoval. To priznanie, že už ďalej nevládzem a odovzdanie situácii sa mi prinieslo čiastočný vnútorný pokoj, aspoň na chvíľku.

Mama a aj otec mali strach. Jediný, kto držal bezpečný priestor, že to dobre dopadne bola sestra. Každý deň som sa jej pýtala či to niekedy prejde a ona vždy odpovedala, áno prejde to, neboj sa, budeš úplne zdravá. A tak som si ku nej chodila po uistenie. V tých ťažkých stavov som nevidela nádej a ani som nič necítila, bola som úplne odpojená. Je výhra mať po boku človeka, ktorý vás podporí a dôveruje procesu. Keď už bolo lepšie, aj ona priznala, že občas mala obavy, ale aj tak si nesmierne vážim, že to bremeno uniesla veľmi statočne a tak dlho.

Nebála som sa, že umriem, ale prišlo mi, že zomrieť by bolo ľahšie

Výhodou bolo, že TSW absolvovalo už veľa ľudí, ich príbehy mi pomáhali sa orientovať, kde sa nachádzam. TSW pacienti neraz popisovali, že mali myšlienky na sebevraždu, tie som nemala a ani by som si nedokázala ublížiť, ale v niektorých chvíľach som si priala radšej zomrieť, bolo by to jednoduchšie. Hnevala som sa na Boha, ako mohol niečo takéto dopustiť. Na začiatku som jasne vedela, že budem zdravá, ale v tom zlom stave to bol len pocit, že to nikdy neskončí. Nevidela som žiadny pokrok.

Zmena začala byť viditeľná v 7. mesiaci, kedy sa všetko začalo exponenciálne zlepšovať, až to bolo neuveriteľné. Koža sa ako tak zasušila a niektoré časti prestali mokvať. Hlavne sa mi pyžamo a plienky, ktorými som sa obkladala, už nelepili až tak na kožu. Najväčším problémom bolo sa vždy obliecť a ísť niekde vonku. V zime to ani nešlo. Moje telo reagovalo na zimu bolesťou, koža bola tak poškodená, že moje receptory vnímali chlad ako bolesť, ale s prichádzajúcou jarou a letom som začala viacej chodiť aj von a častejšie do práce.

Hovorila som si, že sa budem mať už iba dobre, že si to zaslúžim, a že už budem chodiť len po kaviarňach a dovolenkách. Spätne sa usmievam nad touto situáciou, koľko nepokory som mala v sebe, pretože vtedy som ešte nechápala, že všetko sa má v živote prijať, a aj choroba.

V júni 2024, v 9. mesiaci TSW, sme išli s maminou a sestrou k moru a odtiaľ som sa vrátila úplne čistá. Toto obdobie však netrvalo dlho a stav sa do 2 týždňov zase zhoršil. V prípade TSW more úplne nepomôže ako pri klasickom ekzéme, proste dokiaľ sa kožné vrstvy úplne neobnovia a koža nezhrubne, tak nepomôže ani 3. mesačný pobyt. Niektorí sa skúsili presťahovať na čas k moru, ja by som si to nevedela ani predstaviť. Každý vstup do mora tak štípal, že som občas až plakala. Je to logické, keď má človek stále ešte otvorené rany po celom tele.

Stav sa mi zhoršoval znovu v 10-14. mesiaci TSW s čiastočným mokvaním a bolesťami. Potom som neskôr dohľadala, že po roku nastáva zhoršený stav u veľa TSW jedincov a nie je to nič nezvyčajné. Toto druhé zhoršenie mi zobralo všetku nádej a znovu som padla do veľkej únavy.

Pamätám si, že som celé leto zase preležala v bolestiach na gauči. Ísť von na slnko a náhodou sa spotiť by znamenalo pre mňa len ďalšie problémy. Ako to už v mojom živote býva, nebolo to prvýkrát v živote, čo som sa pristihla, že som uväznená na gauči. Tak tomu bolo aj pred pár rokmi, kedy som cítila smútok z DP nešťastnej lásky. Vtedy gauč reprezentoval moje zaseknutie, kedy som sa nemohla z toho vymaniť. Keď som sa konečne oslobodila a zažila pocit veľkého šťastia, prišla zrazu choroba a ja som sa ocitla znovu na gauči so škálou pocitov na opačnej strane od šťastia.

Mala som však čas,  preto som urobila to čo ma baví a to čo išlo urobiť, vytvorila som k tejto téme web, pridala som tam svoje fotky z najhorších stavov a progresu. Ďalej tam píšem o pochopeniach rôznych stavov na základe vlastného prežitku a nežiadúcich účinkoch, prečo dochádza k určitým prejavom a zdieľam to s ďalšími novými ľuďmi v komunite. Presne, ako aj mne pomohli príspevky ľudí, ktorí si už prešli touto cestou, aj ja sa snažím tieto informácie ďalej posúvať. K tejto téme webstránka na Slovensku ešte nebola (väčšinou iba instagram) a chcela som, ak bude niekto hľadať túto tému, vyskočia naňho aspoň nejaké informácie.

Chápem, že je to moja bublina, ale teraz sa čím ďalej tým viac píše o tejto téme aj v bežnej tlači a je niekoľko ľudí v ČR a SK, ktorí pre to robia neuveriteľnú osvetu, za čo im ďakujem, lebo aj vďaka nim som sa mohla oslobodiť od KK.

Veľa krát som rozmýšľala nad tým, prečo som sa to nedozvedela skôr alebo kde sa stala chyba, že som užívala tie maste. Bola chyba, že mi to dali v nemocnici ako dieťaťu? Nemyslím si, necítim to tak. Pamätám si, že som chodila ku bylinkárom a liečiteľom už ako dieťa a proste nič moc mi nezaberalo.  Keď som mala 22 rokov, vtedy som riešila iný veľký problém, cysty na vaječníkoch, ktoré sa mi podarilo vyriešiť bez toho, aby som užívala hormóny. Prvýkrát som bola na operácii, kde mi vybrali asi tak 8-9 veľkých cýst, ale o tri mesiace tam začali zase rásť a jediná ponúknutá možnosť bola znovu operácia, keďže hormóny som nemohla a ani nechcela užívať kvôli vrodenej trombofílii. Operáciu som odmietla, ale vtedy mi moja gynekologička podala kartu, že ma už nechce liečiť.

S cystami som ušla dlhú dobu, po čase sa to stabilizovalo a po rokoch mi to začalo byť už úplne jedno. Domnievala som sa, že keď som si zdravotne prežila toto, už ma určite nič viac v živote nečaká, proste mám poznanie z choroby pracujem na sebe a podobné sa nebude opakovať. Možno aj vy, ako aj ja, ste úspešne raz vyriešili nejaký zdravotný problém nejakým liekom, pomôckou, zmenou, ale čo ak prídeme raz do životného míľniku, kedy nám tie praktiky, ktoré pomáhali, už nepomáhajú? Nemáme nič, čoho by sme sa chytili, a vtedy nám ostáva iba jediné  postaviť sa tomu a prežiť si to naplno, len ja a choroba, nič viacej, žiadne zbrane, žiadne pomôcky, len jedna prázdna miestnosť a oddanie sa situácii.

Mala som dosť času o tom všetkom premýšľať a závery boli vždy rovnaké, nikdy pred tým v mojom živote nebol lepší čas si to prežiť, ako teraz. Bola som pripravená. Možno pred tým by som to ani tak nezvládla fyzicky či psychicky. Verte či nie, veľmi mi pomohli poznatky hlavne z dvojplamennej cesty, vedela som, že človek najprv s niečím bojuje a úľava nastáva až v prijatí, a tak tomu bolo aj u TSW. Bolo však ťažké prijať bolesť a utrpenie, vlastne sa mi to podarilo až po dlhých mesiacoch, kedy sa mi trošku polepšilo.

V prijatí vnútorne zaniká ten neustály boj so situáciou, v ktorej nechceme byť. Prestávame bojovať a nastáva vo vnútri klud a ticho.

Keď sa mení duchovné poznanie cez ťažké obdobie v živote

Zo začiatku keď TSW nastupovalo, tak som vedela, že sa predsa uzdravím, ale neskôr, ako sa stav horšil, dávala som si otázky, prečo ja? Prečo takto? Cítila som sa ako obeť. Odpovede neprichádzali. Bolo ticho, ako tomu býva vždy, keď prechádzame ťažkým obdobím. Moje myšlienky boli dosť negatívne. Chodilo mi hlavou, či to mám za trest? Mala som výčitky, ako keby som zlyhala a tiež sa dostavila vina. Hovorila som si, že to už je ozaj dno, veď tieto emócie som predsa už dávno spracovala, ale znovu vychádzali na povrch. Filozofovala som, čo som bola nejaký zloduch, ktorý ublížil veľa ľuďom na ich zdraví, no a teraz si to odpykávam? Alebo som zomrela na nejakú lepru, a tak som sa bála tej choroby, že som si musela odžiť ťažký zdravotný stav a nechať to prejsť telom, aby sa to už konečne uzdravilo? Prípadne som si zobrala za úlohu ukončiť toto ochorenie v rodovej línií, aby iní nemuseli? Úprimne, ďalej som potom už nepátrala, aj keby to tak bolo, je mi to jedno, vedela som, že už vôbec nie je dôležité rýpať sa v nejakých minulých životoch. Ego by rado tomu dalo nejaký zmysel: „Ahááá, tak pre toto trpíš!“ Ale čo tí, čo trpeli už v minulosti, aj vďaka nim dnes vieme, že je trebárs niečo škodlivé, aj oni tu zastávali dôležití posun pre nás všetkých, a tak som aj ja koliesko ľudskej reťaze ako súčasť nejakého posunu celku v téme ekzém, nič viac a nič menej.

Jedným z dôležitých míľnikov, aby sme sa posunuli na svojej duchovnej ceste do ďalšej časti je prekuknúť duchovnú pascu práce na sebe. Veľa z nás pracovalo úpenlivo na sebe možno už od roku 2010-2012 a ja sama musím uznať, že to bolo úžasné a kúzelné obdobie, ale čo keď prídeme do okolností, kde nám všetko naše poznanie prestane fungovať a prestane nám dávať zmysel? Pred tým som si myslela, že môžem niečo tvoriť, som predsa tvorca, môžem manifestovať alebo prácou na sebe niečo zmeniť. Ale vlastný život mi ukázal, že je tvorené za mňa a aj bezo mňa.

V najhorších chvíľach, keď človek trpí sa ani nedá pracovať na sebe, nejde to, človek je na pokraji síl. Pred tým mi práca na sebe pomohla, zdalo sa že veľa vyriešila, ale teraz človek stál v podmienkach, kde všetko čo vedel, neplatilo. Tiež sa mi ukazovalo cez rôzne situácie moje minulé vnímanie cez druhých. ktorí mi radili, čo ešte je potrebné si dať, čo ešte treba skúsiť alebo kde zapracovať na psychosomatike. Strašne ma to štvalo, tí ľudia ma vôbec nechápali a hlavne nevedeli, že teraz nemám klasický ekzém, ale stenčenie kože vplyvom KK, že obnovenie trvá minimálne rok, a že ten krém, čo zabral ich susede, mne ozaj nezaberie.

Aj ja som pristupovala k sebe a druhým, že ochorenie môže mať taký či onaký pôvod, a predsa, keď budem žiť a pracovať na sebe, tak tomu môžem predísť. No ajhľa, nie je tomu tak a všetko je inak. Niektoré udalosti sú dané a hotovo. Postupne sa vlastné presvedčenia menili vplyvom okolností. To bolo len moje duchovné ego, moja pýcha myslieť si, že som nejaký tvorca alebo môžem takéto veci ovplyvniť.

Taktiež celkovo ani psychosomatika mi zrazu nedávala zmysel a najviac ma ironicky vedeli pobaviť nejaké videjká o manifestácii. „Čo? Manifestácia? Tá už mi vôbec nefunguje! Aj mne v predchádzajúcej životnej etape fungovali tieto veci a myslela som si, že mám na to vplyv, ale počas choroby som sa presvedčila o opaku. Vlastne som ani nemanifestovala, proste som bola v takej prdeli, že som na to nemala silu, ledva som žila.

Možno sa zľaknete tak ako som sa zľakla ja, mám prísť teraz o prístup pracovania na sebe, ktorému som sa venovala veľkú časť svojho života?

Postupne je človek tlačený meniť sa a opúšťať svoje predchádzajúce vnímanie. Zistíme, že už vlastne ani nechceme manifestovať, je to už tak veľký tlak na nás, že sa o to nakoniec nechceme starať. V prijatí, že sa stane, čo sa má stať, pocítime veľkú úľavu.

Ak trpíš, nemusíš trpieť, ty nie si telo – pomôže takéto povzbudenie chorému?

V najhorších chvíľach som hľadala nejaké rady o fyzickom utrpení. Našla som aj také, ako: „Ak trpíš, nemusíš trpieť, ty nie si telo“. Snažila som sa to pochopiť, ale mojimi závermi bolo, že buď nie som dostatočne duchovná, keď toto nedokážem aplikovať v mojom živote alebo tí, čo to hovoria, vedia akurát tak hovno o bolesti a je vidno, že nikdy netrpeli. Opisujú to na bežnej škále udalostí, kedy bolesť trvá pá dní. Očividne mi to nejde byť tak nad vecou a necítiť bolesť. Už som mala poznanie, že v prítomnom okamihu bolesť vymizne, dokonca to mám uvedené aj na jednom obrázku v galérii na webe. To som zažila a veľakrát praktikovala. Ale tiež som spoznala, že keď do života príde niekoľkomesačné utrpenie, tak sú takéto keci len bezvýznamné pre trpiaceho človeka. Sama viem, aké to je jednoduché radiť, keď vás nič nebolí. Mala som uzavreté srdce voči bolesti a utrpeniu. Tiež som mala ego, lebo som si myslela, že keď človek chce, môže niečo zmeniť, ale presvedčila som sa, že nemôže. Všetci, ktorí sa vyjadrovali o pacientoch s ťažkou rakovinou, ako o tých, ktorí nechcú žiť, nezažili ešte reálne utrpenie. Myslela som si, že si možno v ťažkých chvíľach títo pacienti priali radšej zomrieť, ale naopak, po vypočutí ich príbehov mali jedno spoločné, neuveriteľnú chuť žiť každý deň. U všetkých som videla ešte jednu rovnakú črtu, že prijatím okolností sa človek vysporiada s chorobou lepšie.

Ak by ste sa ma spýtali, čo mi prinieslo dané obdobie, tak by som odpovedala, že poznanie. Také poznanie, aké je to byť chorí alebo aké je to trpieť. To je niečo, čo som doteraz v takej miere nepoznala a mať takúto skúsenosť v ľudskom tele je veľmi silný zážitok. Zmení vás to. Život ma učil prijať chorobu v pokore. Človek ocitne v situácii, že nemôže nič urobiť, nemôže z tej situácie ujsť, nedá sa z toho vyspať, nedá sa to vypnúť, jediné, čo ostáva je prijatie, ktoré sa po čase zmení na plynutie. V prijatí človek stráca vôľu veci meniť, stráca túžby čo by ešte chcel, proste sa len díva okolo seba, aké to je zvláštne, že už nič nemusí, vzdal sa…

Tiež človek príde o strach z takýchto situácii, prestane sa ich báť. Pýtam sa samej seba, bála som sa niekedy utrpenia alebo chorôb? Nemyslím si, nepamätám si na to a etapa s cystami mi strachy dosť preliečila, ale potom si hovorím, keby to nebolo moje, tak to nežijem. Ten strach som videla okolo mňa trebárs v ujovi a tete, ktorí zomierali v bolestiach a vidím ho aj v mojej rodine, strach a neustále hľadanie, čo by pomohlo.

Veľmi sa mi páčila interpretácia pozorovania z knihy Jiřího Charváta- Ako sa stať nikým, kde autor píše, že keď začneme pozorovať, čo všetko sa práve objavuje v našich životoch, tak to začína byť sranda. A v skutku. O prítomnom okamihu sa toho popísalo veľa. Snažili sme sa ho udržať čo najdlhšie za posledné roky práce na sebe. Pravdou je, že aj tak sa v ňom človek udržal nakrátko.

Ak si predstavíme, že situácia je už pre nás naplánovaná, dáva nám to určitú slobodu skutočne pozorovať život. Chápem, že to sme robili do určitej miery aj pred tým, ale teraz to má úplne iný rozmer. Zdá sa mi, že som sa stala oveľa väčšou pozorovateľkou života a oveľa viac si všímam, čo všetko sa tu deje. Neprestáva ma to fascinovať. Som vďačná, tak veľmi vďačná, že môžem nakoniec žiť, že sa uzdravujem a zažívam v obyčajných veciach niečo nové.

Keď cez nejakú ťažkú situáciu stratíme vôľu veci meniť

V predchádzajúcej životnej etape by sme povedali, že sme si to zmanifestovali, že to bolo vďaka našej práci na sebe a úsiliu, ale teraz to vidíme, že je nejaká vyššia vôľa a my sa len dívame, čo sa tu deje a berieme to ako dar. Ostávame v nemom úžase, čo sa vyskytne za ďalším rohom. Stačí sa iba uvoľniť a pozorovať to.

Aj k túžbam pristupujem s pokorou, aj tie sa veľmi utlmili, neznamená to, že však žiadne nemám. Dodávam tam vetu s pokorou, ak to bude mať byť, tak to bude. V tomto odovzdaní sa priania plnia veľmi rýchlo. Bez veľkej snahy a úsilia. To sú frázy, ktoré všetci dobre poznáme, nepíšem nič nové. No keď som si myslela, že takto som už žila aj predtým, a zrazu vidím, že to tak vlastne vôbec nebolo, ale že to prichádza až teraz, nedá sa inak, len sa pousmiať a povedať si: neustále sa vyvíjame

Každý deň sa učím nezasahovať do osudu

Keď ma niečo nadchne dnes, čo by som chcela, nevrhám sa hneď do akcie ako pred tým, lebo ak to bude mat byť moje, tak sa to proste stane veľmi ľahko a jednoducho, bez toho, aby som sa narobila. Mám svoju pohodu. Dnes nie som ešte úplne fit, ale som rada, aj za to, čo je. Naučilo ma to žiť zo dňa na deň

Stratila som vôľu, a už sa k nej nechcem vracať

Moja vôľa ma neuveriteľne poháňala celý život, ale občas aj naháňala a vytvárala tlaky či snahu, cez ktorú človek niečo dosiahol. Vôľa sa utlmila na netlačenie a plynutie. Naopak, ak cítim, že mám niečo urobiť, tak pracujem nad tým so zápalom, ale tiež som pochopila na vlastnej situácii, že niekedy sa človek ocitne v takých ťažkých životných okolnostiach, že v nich nedokáže urobiť ani krok a nedokáže použiť ani svoju vôľu, aby si polepšil.

Pred tým by som niekoho povzbudila, aby sa premohol, určite keď niečo pre to urobí, tak sa to zlepší. A dnes viem, že toto chorí počuť ozaj nepotrebuje a ani to nie je to pravé povzbudenie. Sama som zažila, že sa z gauča občas nedá postaviť vlastnou vôľou a že do týchto vecí druhých ľudí sa nedá zasahovať, lebo sa dejú presne tak, ako majú.

Zlepšenie stavu môže u mňa trvať možno ešte ďalší rok, ťažko povedať. Dnes som tiež na gauči, ale cítim sa príjemne. Je to moje obľúbené miesto, kde mám najväčšie pohodlie. A asi aj keby som zdravá, tak tu rovnako trávim čas, čiže nemám nakoniec pocit, že by mi najlepšie roky môjho života unikali. Konečne viem byť aj pozitívna a mám v sebe pokoj. Cítim, že ma čaká veľa dobrého, ktoré prežijem vo výbornom zdraví. Ak však príde aj niečo ťažké, viem, že sa deje pre moje dobro. Najprv si človek musí prejsť utrpením v najväčšej možnej sile, aby ho prijal, a až potom sa uzdraví.

PS1: Aj keď som do týchto riadkov zhrnula moje prežitky, nemám pocit, že som to celé pochopila, domnievam sa, že hlavné pochopenia prídu až časom. Dôležité je, že sa uzdravujem. Ak by som užívala KK ďalej, mohlo by dôjsť ďaleko horším ochoreniam ako cukrovka typu 2 či rakovina.

PS2: Ochorenie mi pomohlo prijať, že vzťah a priateľ teraz neprichádzajú v úvahu a ani neviem kedy to bude možné. Začalo mi to byť úplne jedno. Mám teraz iné priority.

PS3: Nie, nepociťujem hnev na nikoho, ani na systém, ani na doktorov či firmy, ktoré vyrábajú KK. Takáto situácia sa stala mnohokrát v ľudskej histórii, je to posun vnímania.

PS4: Mačičku Ninku sme si nechali, ani sme neuvažovali ju dať preč, bola mi veľkým parťákom. So sestrou sme sa dostali v minulosti zo všelijakých alergií, sami na sebe sme zažili, že dokážu vymiznúť. Vedela som, že Nina nie je príčinou. Nie je nad to, keď ideme spať a ona si vždy ochotne zdriemne so mnou.

PS5: Sny sa plnia, a aj tento rok sme boli na dovolenke pri mori, znova to však veľmi štípalo, takže trošku to marilo pocit krásnych zážitkov. Príjemné popíjanie kávičky (teraz už bez kofeínu) a prossecca na terase bolo tiež za odmenu, pretože sme so sestrou cez bežné dni na vegánskej strave už takmer rok.

S láskou,

Pozorovateľka života