Niekedy sme príliš spätí so správaním partnera. Ostro ho sledujeme a čakáme ako sa bude chovať. Nie sme si istí či je to ten pravý/tá pravá, a tak nám je naša vnútorná neistota zrkadlená navonok. V prvom rade nám partner vracia našu rozpačitosť a nedôveru sa otvoriť. V skutočnosti my sme tí, kto nedokáže byť jednoznační v citoch. Stále čakáme na prvé kroky toho druhého, no a keď neprichádzajú, sme frustrovaní.

Staré žitie vo vzťahoch a vtedajšie návyky prinášali aj určitú istotu. Odchýlky a váhanie bolo neprípustné pre vzťahovú stabilitu, preto bolo popierané a radšej sa o ňom mlčalo. Keď povedal jeden partner v závislom vzťahu, že si nie je istý svojimi citmi, ten druhý z toho urobil veľký problém. Spájal si to s vlastnou hodnotou. Nič sa ale nedialo nadarmo v životoch daných ľudí. Obaja partneri váhali o láske a žili v neistote, ktorú iba dostávali naspäť.

V starom prístupe vždy radšej viníme zo všetkého toho druhého. Nie sme k sebe dostatočne úprimní prezrieť pravdu, ktorá bolí. Úprimnosť a nahota duše tu má ešte stále dramatický priebeh. Dnes už ale ďaleko viacej vnímame vlastné vnútorné pochody. Ak sa odohráva nejaká nestabilita alebo váhanie v partnerskom vzťahu, s veľkou pravdepodobnosťou to má niečo dočinenia s našim vnútrom.

Ruku na srdce, každý kto zažíva vzťahovú transformáciu, pozná veľmi dobre opakujúce sa situácie, kedy sme si svojou láskou a partnerom neuveriteľne istí, ale keď nás rozhodí svojim správaním, okamžite utekáme, stiahneme sa a zrazu sa nemôžeme spoľahnúť ani na vlastné city. Učíme sa vnímať svet cez seba. Jediné na čom nakoniec záleží je úprimná láska z nášho srdca. Tá nás posúva dopredu a je hnací motor celého vzostupu nášho vedomia. Vo vzťahoch novej doby nie sú žiadne iné istoty, práve naopak, prechádzame si tou najväčšou neistotou, aby sme si stabilitu budovali vo svojom vnútri, nič iné nám ani neostáva.

Čo je pre nás skutočný dôkaz lásky? A potrebujeme ho?

„Keby tak partner vyjadril, čo ku mne cíti, keby mi povedal, že ma miluje.“ Možno nám to nepovie, a tak odídeme od neho, pretože chceme vzťah, chceme lásku a pozornosť. Možno si nájdeme iného partnera, ktorý nám prehráva ten istý deštruktívny kód, neistota, nevšímavosť. Aj on nás vracia k sebe. Alebo máme tú pomyselnú istotu s niekým ďalším. Nosí nás na rukách, hovorí nám, ako nás miluje, ale nám jeho slová pripadajú prázdne. Falošné uisťovanie a povrchná láska nás nebaví. Ako by tie slová nemal vôbec precítené, akoby nevedel, čo láska skutočne je. Vracia nám úder späť, ukazuje znovu na nás. Chápeme, že by sme už v závislých vzťahoch nedokázali žiť. Už máme silnú vnútornú ženu a muža, vieme sa o seba postarať, a tak nás 3D potvrdenia lásky absolútne nezaujímajú. Vďaka takémuto zrkadlu sme spoznali, že láska sa cíti, nedá sa dokázať externe. Ťahá nás to naspäť k partnerovi, ktorý nás učí vyjadrovať pravé túžby srdca.

Očista starých partnerských kódov

V každom z nás je zakorenený model potvrdenia lásky cez partnerské prísľuby. Veľmi často nám partnerovo správanie zablokuje city, pretože nám nedáva žiadne záruky a potvrdenie o láske. Vo vzťahu si prejdeme niekoľkými cyklami istoty a neistoty. Prichádzame na to, že v tomto stave vedomia si už netreba byť ničím istí, len si prežiť to, čo k nám práve prichádza. Raz je to neistota, rôzne strachy či strata. Druhý raz je to istota, hojnosť, stabilita a láska. Všetko prináša plnosť bytia a pochopenie.

Poukázanie na svoju zraniteľnosť paradoxne zblíži pár oveľa viacej ako udržovanie falošnej istoty

V dnešných vzťahoch by sme mali byť oveľa úprimnejší o neistote v nás. Ak si dovolíme priznať sami pred sebou a aj pred partnerom, že práve prežívame citovú neistotu, úžasne sa otvoríme navzájom. Sme úprimní sami pred sebou, vďaka čomu sa nám vnútorne uľaví. Partner nám zrkadlí vlastné prijatie.

Vždy keď pomáhame otvárať tých druhých, otvárame samých seba

Ak sme v interakcii s partnerom, ktorý nevie vyjadriť lásku alebo celkovo nevie zaujať k nám postoj, automaticky v nás jeho správanie vyvoláva prevzatie zodpovednosti za daný problém. Cítime, že mu musíme pomôcť.

Čo som sa učila od neistého partnera?

Predo mnou som mala nedostupného a neistého muža, moje zrkadlo, ktorý nevedel povedať, čo potrebuje, čo cíti alebo si svoje city ani nepripúšťal. Prevzala som teda zodpovednosť a začala mu pomáhať. Keď som mu povedala prvýkrát, že ho milujem, stálo ma to veľké úsilie. Vyjadrenie mi dodalo silu a úľavu, no zároveň bol vo mne strach z odmietnutia. Strachy sa stali skutočnosťou. On ma odmietol a ja som odišla. Musela som si ich prežiť, aby som sa z nich uzdravila. V tichu som si uvedomila, že tá skutočná láska je bezpodmienečná a je v poriadku ak milujem, on nemusí cítiť to isté. Opakovane som sa vracala, lebo ma to ťahalo späť. Ďalšie slová, milujem Ťa boli o prijatí. Prestala som sa báť. Prestať hrať ego hry a priamo tlmočiť svoje city, pocity a bolesť, chce tréning. Myslela som si, že raz sa mi podarí roztopiť jeho srdce, no a celú tu dobu som vlastne roztápala to svoje. Dúfala som, že sa situácia medzi nami zmení časom, ale nestalo sa tak. Zmenila som sa však ja. Som obohatená o nové poznanie, o charakterové črty, ktoré by mi chýbali, sú pre mňa významné k hlbšiemu prežívaniu seba samej.

Dokedy to takto pôjde? To je ťažká otázka. Dovtedy budeme priťahovaný k danému partnerovi, dokým sa nenaučíme vyjadrovať lásku, dokým si nebudeme stáť za našimi pravými pocitmi aj bez akýchkoľvek istôt. Dokým neprídeme do nahoty duše a zraniteľnosti, kde tlmočíme tomu druhému otvorene o našich potrebách, bolestiach a o tom, čo sa v nás odohráva. Dokým nedozrieme do vlastnej istoty, čo chceme a do úprimnosti k sebe, čo už pre nás nie je vhodné. Dokým nevykročíme k vlastnej hojnosti a dokým si neuvedomíme, že už sme pripravení na vzťahovú istotu. 

S láskou,

Pozorovateľka života

© Všetky práva vyhradené!

Tento článok môžete kopírovať v neskrátenej forme a bez zásahu do textu rozširovať nekomerčným spôsobom, pokiaľ bude uvedená poznámka webovej stránky s aktívnym odkazom https://transformacne-vztahy.sk/