Dnes by som sa rada s vami podelila o poznanie z nedostupných dvojplamenných vzťahov, kedy sa nám na konci cesty odkrývajú tie najhlbšie pravdy. Stáva sa to vtedy, keď už sme pripravení prijať ich bez toho, aby nás to zranilo. Dvojplameň nechcel vzťah, pretože nám zrkadlil nás samých, ani my sme nechceli vzťah. Báli sme sa blízkosti. Preto sme si vedeli predstaviť byť iba s týmto jediným človekom a cez jeho odmietanie sme riešili vlastné odmietanie okolia. Na konci transformácie cez dvojplameň sa otvárame sebe, a teda aj druhým. Otvárame sa novým vzťahom, ktoré pred tým nešlo nadviazať.

Sedela som za stolom a niečo som ťukala do počítača, vnútorný hlas sa drel vonku a nedal sa utlmiť, aj keď som ho umlčovala prácou, volal si ma, nech sa tomu povenujem. Zrovna to bolo obdobie môjho života, kedy som vykročila nesmelo do možnosti si nájsť niekoho na trávenie voľných chvíľ, o vzťahu sa nedalo ešte úplne hovoriť, pretože, tam niekde vnútri boli stále pozostatky strachov zo vzťahov. Mala som obrovský strach každý deň po dobu 2 mesiacov, že sa nedokážem otvoriť niekomu novému, aj keď som po tom túžila. Priala som si konečne zdieľať rôzne zážitky, ísť na kávu, do kina, na večeru, na prechádzku a zobudiť sa ráno vedľa niekoho. S dvojplameňom to nikdy nešlo, ten bol stále zadaný, a aj keď sme sa zase posunuli bližšie k sebe od posledného rozchodu, tak opäť sme narazili na rovnaké bariéry. Priznala som si, že to nemá význam. Koľkokrát som už prežila takéto priznanie, no napriek tomu som sa vrátila? Mnohokrát! Často som sa pýtala samej seba, prečo mám strach, veď tá láska pramení vo mne, ja som tvorca toho všetkého. Povzbudzovala som sa, že minimálne by som mala skúsiť ísť na rande, že tie vzťahy nemusia byť zväzujúce, ako tie minulé, predsa som si už vytvorila hranice, hodnotu, no a lásku si už viem tvoriť tiež. 

Stíšila som sa, zavrela si oči a intuitívne som sa išla pozrieť na to, čo sa stane v realite, ktorú si vyberiem. Prvú som si obzrela tú s dvojplameňom. Posúvala som sa na priamke času o mesiace, o roky a vízia bola stále rovnaká, stále bol vedľa mňa môj dvojplameň, stále bol zadaný a ja som bola zaseknutá, nerástla som a nezažívala nové veci. Moja duša bola z toho smutná. Ďalšia realita, kde by som vykročila naproti novým vzťahom bola radostná, bolo tam kopec energie, nové učenie a zábava.

Prezrela som, že vlastne dvojplamenný vzťah-nevzťah neznamenal, aby sme boli niekedy spolu, ale aby som sa transformovala. Ja mám urobiť ten prvý krok, môj dvojplameň ho nikdy neurobí. Bol sprievodca na krátky úsek života, zrkadlo, ktoré ma malo posunúť. Raz, keď zomrieme, tak so žiadným človekom nebudeme spätí. Zanechaním lipnutia na vzťahoch v nedostatku sa mi otvára nová životná etapa prežívania vzťahov cez seba. Môžem do nej vykročiť, ak budem chcieť.

Bola som prekvapená, čo sa mi ukázalo, cesta dvojplameňa vlastne nikdy nebola mienená, aby sme skončili spolu. Celú tu dobu prichádzalo odpútavanie a prijatie, že nikdy nebudeme spolu, ale tá vízia bola tak silná, že som ju spracovávala niekoľko dní. Počas tých rokov sme sa vždy približovali k sebe až sme dosiahli bezpodiemenčnú lásku a vďačnosť. Vybavila som si aj vízie z minulosti, kedy som sa napojila aj na iné dvojplamenné páry mojich kamarátov a videla som tam rovnaký priebeh, zbližovanie, ale nikdy som tam nevidela že by dvojplameň urobil krok k nám, aby sme tvorili pár.

Celú dobu transformácie nás sprevádzal citovo nedostupný človek, ktorý nám trpezlivo nastavoval iba zrkadlo nás samých. My sme boli tí, ktorí nemali otvorené srdce, ale ktorí túžili po láske. Preto prišiel dvojplameň, ktorý bol naše zrakdlo a my sme sa menili vďaka odrazom, ktoré sme videli u toho druhého. Dvojplameň nechcel vzťah, pretože sme ho v skutočnosti nechceli my, aj keď sme po ňom v duši túžili. Tým, že sme chceli otvoriť jeho, otvárali sme samých seba. Zharmonizovali sme vzťah vnútornej ženy a muža. Konečne máme otvorené srdce a vieme, že láska pramení v nás. S dvojplameňom môžeme ísť vedľa seba ako kamaráti, ktorí cítia k sebe vďačnosť. Ukončenie je možné, keď si prejdeme celým učením s touto osobou. Po ukončení učenia sami vykročíme vpred.

Nižšie rozpisujem retrospektívne celý príbeh od začiatku, ako to všetko prebiehalo, pretože pozorovanie ľudských príbehov je asi ta najzaujímavejšia vec…

Túžila som po zmene, vedela som, že tá musí prísť z môjho vnútra. Prirodzene som sa zamerala na túžby, ktoré sa vynorili v mojom vedomí. Začala ma lákať posilňovňa, pritom som do nej nikdy nechodila a v živote by som si nemyslela, že by ma to bavilo. Našla som si trénera a začala pravidelne cvičiť. Tiež som túžila s niekým chodiť na kávu, na prechádzky, zažiť s niekým randenie a krásne chvíle. Lámala som si nad tým hlavu, ako to urobiť. Túžba po niečom novom rástla. Pre niekoho je nadviazanie nového vzťahu samozrejmosť, pre mňa to bolo, ako zobudiť sa z kómy po 30 rokoch a znovu sa učiť niektoré veci nanovo. Pred tým som vlastne nikdy nerandila, vždy prišiel do môjho života muž, s ktorým som sa rozvíjala. (Respektíve išlo o vzťahy, z ktorých som bola tak v „prdeli“). Po niekoľko mesačnom váhaní som si vytvorila účet na Tindri. Väčšinu času trávim v práci a k tomu som introvert, ktorý takmer nikam nechodí, tak sa Tinder zdal ako rozumná voľba na spoznanie nových mužov.

Zoznamky som vždy odsudzovala, ale to čo odsudzujeme si nakoniec aj tak prežijeme, aby sme to prijali.

Prvé skúsenosti boli príjemné a ja som sa prestala báť. Bola som asi na 6 rande, kým prišiel prvý muž, ktorý ma zaujal. Na stretnutiach som bola uvoľnená, aj keď som sa s nikým už druhýkrát nestretla, vnímala som v tom prínos, učila som sa otvárať a komunikovať. 

Nemohla som tomu občas uveriť, že randím s úplne cudzími mužmi a nevadí mi to. Hneď som to volala kamoške, ktorá má veľmi dobre pozná ako tú, ktorá stále utekala od kamarátov, od stretnutí, od spoločne strávených chvíľ, ktorá sa vyhýbala kontaktom. Aj keď v minulosti prejavil nejaký muž o mňa záujem, že by so mnou išiel rád na kávu, tak ja som ho hneď stopla a vysypala naňho všetky dôvody, aby už so mnou na tu kávu nechcel ísť. Bola som nesmierne odmietavá, pretože som nebola schopná milovať alebo existovať vo vzťahu. Počas tých rokov s dvojplameňom ani nešlo nadviazať nejaký iný vzťah, pretože srdce bolo iba u DP, takže som vždy preferovala samotu. Tiež som hodne transformovala vzťahové kódy a ešte po niekoľkých rokoch spracovávala rozchody alebo výčitky, že som niekomu ublížila.

Na jednom z rande som sa stretla s mužom, ktorý mal problém so svojou matkou, mala som pocit, že som jej v podstate dosť podobná, podľa toho, čo so mnou zdieľal. Keď videl tie vlastnosti aj v inej žene, vo mne, tak bolo vidieť, že svoju matku prijíma o čosi viac a už ju tak nesúdi. Spoločne sme si to zvedomili a bavili sme sa o odpustení, bol to príjemný večer, ktorý nabil pozitívne aj mňa. Tiež si pamätám ďalšie stretnutie, kedy sa mi daný muž nevedel pozrieť ani do očí a ku koncu nášho stretnutia sme boli schopní udržať neptretržitý očný kontakt. 

Spoznávala som sa cez stretnutia, ktoré mi vôbec neprekážali, ale boli milé. Cítila som ku každému mužovi hlboké pochopenie a aj to, akú významnú úlohu tu mám ako žena, ako trebárs žena vie pozdvihnúť muža, keď sa už sama uzdraví z obviňovania a nedôvery k mužom. Tí muži potrebujú lásku a podporu, tak ako aj my ženy.

Tiež si pamätám rande, z ktorého som sa ponáhľala na rande so svojim dvojplameňom

Ďalší muž mal tiež nejakú osudovú ženu vo svojom živote a hľadal skôr náhradu, aby zabudol. Vedela som ho pochopiť, výborne sme sa porozorávali a vlastne sme zistili, že sa to nedá len tak zabudnúť. Z rande som išla rovno na ďalšie rande s mojim dvojplameňom. Vždy sa pýtal či som už stretla tentokrát toho pravého, a ja som mu na to odpovedala, že nehľadám pravého partnera, že to už som ja sama pre seba. Stále dookola som vysvetľovala, že chcem chodiť vonku a nie sa len schovávať. On sa vždy iba pousmial a povedal, že mi to praje, že si to zaslúžim, mať plnohodnotného človeka, ktorý tu bude iba pre mňa. Obaja sme to brali, že je to nevyhnutné v rámci poznania, aj keď tam bola za tou otvorenosťou a prajnosťou určitá bolesť.

Všetky tie rande boli veľmi príjemné, nestretla som, ale nikoho, kto by stál za ďalšie poznávanie. Bola som vďačná za dvojplameň a už som si myslela, že sa asi nič v tomto smere nezmení. Hovorila som si, no tak si dáš opäť sama všetko, po čom túžiš, ako aj vždy pred tým, a túžba pominie.

Všetko sa začalo meniť víziou, ktorú som opísala hore v článku

V nej prišlo hlboké uvedomenie, že by som sa mala najprv novému vzťahu otvoriť a dať tomu aspoň šancu. Vo vízii som si uvedomila, že stále čakám na dvojplameň. Ak by sa ma niekto spýtal či je to skutočne tak, vedome to popriem, že už nečakám. Nechcela som si to priznať ani sama pred sebou. Preto nikto ani neprichádzal, pretože som to v skutočnosti ani nechcela. Vedela som, že po tomto vyjasnení sa zase potrebujem porozprávať so svojim dvojplameňom. Takéto rozhovory medzi nami boli už niekoľkokrát, ale časom som sa prestala pýtať, brala som to ako fakt, že nikdy nič neurobí. Po každom rozchode sme boli k sebe bližšie, cítila som jeho lásku a aj to, že ma miluje. Tá láska bola skutočná, aj keď vždy sa držal v úzadí, aby mi nedával falošné nádeje. Opakovane mi hovorieval, že sa nikdy nerozvedie, už som sa s tým nejako zžila a prijala to, potrebovala som to však počuť naposledy.

Stretli sme sa znovu a na ten úprimný rozhovor nikdy nezabudnem

 Striedavo sme sa bozkávali a rozprávali si úprimnosti, čo nás na tom druhom pekne serie. Ja som sa ho znovu opýtala či sa uňho niečo zmenilo a on odpovedal stále rovnako: „Áno, cítiš to správne, mám ťa rád, si pre mňa dôležitá, ale nikdy sa nerozvediem.“ Mne už tieto slová neubližovali, koniec koncov, takto som si to vypočula už veľakrát, ale vždy ma zmiatla ta napredujúca blízkosť a rastúca láska medzi nami po každom odchode. 

Tá láska rástla, pretože ja som sa odblokovala a naučila komunikovať 

Mal pocit, že celú tu dobu s ním som vlastne ani nechcela iný vzťah. Cítila som, že ho to mrzí a dokonca aj bolí, ale vždy si dával na tom záležať, aby ma v tejto veci neklamal, pretože zase v jeho živote zažil poznanie, aké je to bolestivé, keď muž zavádza. Prial mi, aby som si našla niekoho, kto bude stáť za to, a aby som s ním bola šťastná. Ponúkal mi zase iba podmienky, v ktorých fungoval, napríklad keď prejde moja zaľúbenosť voči novému človeku, tak sa môžeme znovu stretávať. Vysvetľovala som mu, že to už nepôjde, raz keď už človek vykročí na novú cestu, stará cesta sa uzavrie a nebude cesty späť. Osoba sa energeticky posunie na novú úroveň. Zdelila som mu, že chcem všetko rozvíjať s jedným mužom, a že keď človek má rad niekoho iného, tak to predsa ani nejde sa stýkať s niekým tretím. Preto som bola sama celé tie roky, lebo som ho milovala.

Kopec veci sme si vyjasnili, povedal mi niektoré vety, ktoré mi pomohli a zdali sa veľmi vedomé z jeho úst, napríklad, že sa snažím vyriešiť tú situáciu hlavou, ale tak to nevyriešim, že sa mám uvoľniť a že to príde samo. Prežili sme spolu pekný večer, hovoril mi, ako si praje, aby ma mohol objať aj po rokoch, ako si predstavuje, že sa znovu stretneme a ja mu budem hovoriť, ako ma nasral môj partner, pretože si nevyzúva papuče, a ako budem s ním zdieľať podobne partnerské prežitky. Aj z toho, čo hovoril bolo jasné, že on ma vízie odlišné od tých mojich, ale aspoň sme boli schopní sa o tom hlbšie porozprávať. V mojom vnútri bolo už len hlboké prijatie všetkého a nastal tam pokoj. Povedala som mu, že tentokrát mimoriadne nič neukončujem a nepotrebujem od neho utekať ako vždy pred tým, kedy som to ukončila 1000x. Teraz ostávam neutekám. Avšak potom, keď už si niekoho nájdem, tak sa chcem rozvíjať s novým partnerom. Bol práve september a v tomto mesiaci sme sa vždy definitívne rozišli každý rok opakovane. Tento semptember to bolo iné.

Slová dvojplameňa že to príde samo, mi vliali hlboký kľud. Práve to som potrebovala počuť. Prežívala som niekoľko týždňov pocit zamilovania, ale vedela som, že tentokrát to nie je láska k druhej osobe, ale láska k sebe. Toto všetko som sa naučila práve v dvojplamennom vzťahu. Srdce som mala trvalo otvorené.

A tak som svoj dvojplameň zavolala ku mne na večeru aj ďalší raz. Uvarila som, urobila mu masáž. Pár dní pred tým mi dorazili moje nové tibetské misy, a tak som mu ich položila na telo a zahrala na ne. Potom sme sa pomilovali naposledy. Bola som veľmi spokojná a naplnená. Toľko som mu dala lásky a nehy bez očakávania vrátenia z jeho strany. On po nej túžil a ja som to rada z lásky preňho spravila.  Láska mnou pretekala, mala som jej prebytok. Naučila som sa ju generovať. 

Neboli medzi nami už ďalšej závislosti

Dôvodom, prečo som sa vracala k dvojplameňu bola neuveriteľná príťažlivosť, sexualita a zamilovanosť. Medzičasom som pochopila lásku, ktorá sa už tvorila vo mne, pochopila som príťažlivosť. Dovtedy som sa k nemu vracala, dokým sme si neprešli celým pochopením. Po pochopení sa príťažlivosť začala vytrácať, čo som za celých tých 5 rokov považovala ako nemožný proces.

Spoznávanie cez ďalších mužov

Mňa čakalo rande, ktoré som zrušila práve pre posledný večer s dvojplameňom, samozrejme vtedy som nevedela, že ide o posledný večer s DP.

Ďalší týždeň som sa prvýkrát stretla s Dominikom. Aj keď mi písal dvojplameň, že bude mať čas a rád ma uvidí, ja som mu odpovedala: „Minulý piatok som zrušila rande s jedným mužom, ale teraz cítim, že sa chcem už otvoriť niečomu novému a tento muž bol pre mňa zaujímavý.“ Dominik bol veľmi príjemný a hlavne prvý, ktorý sa mi páčil, bola medzi nami pekná energia aj príťažlivosť. S Dominikom prišlo ďalšie a ďalšie rande. On bol ten viacej otvorený a ja viacej zablokovaná. Chápal, ma, povedal mi, že to mal obdobne, keď sa rozišli s expriateľkou pred pár mesiacmi. Bol to pre mňa nový rozmer, keď ma objal alebo pobozkal a mne to bolo príjemné. Ja som sa to učila vrátiť a bola som na seba hrdá, že mi to ide. S Dominikom som vlastne pochopila, že je možné tvoriť vzťah už aj s niekým iným, doteraz to vôbec nešlo. Keď som sa tomu otvorila a chcela som, tak sa ďalšie vzťahy mohli začať rozvíjať. Vlialo mi to kopec slobody a radosti. Zažili sme niekoľko pekných chvíľ, no zakrátko na to ochorel a skončil v nemocnici. Nebála som sa oňho, iba som to považovala za čudné, ja som mala zdravotné bloky celkom vyriešené, a tak ma to prekvapilo, že on nie. Stihla som ho ešte raz prísť pozrieť do nemocnice ale potom sa Dominik už odmlčal. Neskôr mi napísal, že ho to mrzí, ale že sa počas jeho choroby začala oňho zaujímať jeho ex-priateľka, a tak chcel dať tomu šancu. Cítila som, že má rád svoju bývalú priateľku, aj keď spolu neboli niekoľko mesiacov. Nemohla som sa naňho hnevať, chápala som to, pretože som v tej situácii videla samú seba, aj toto som kedysi urobila. Poďakovala som mu za prežitý čas a viac už sme sa nestretli.

Na jednej strane ma to zabolelo, keď mi to oznámil, uvedomila som si, že zranenie z odmietnutia, ktoré si nesiem so sebou už dekády, nevymizlo. Stále tam je, ale už som vedela, že je to moje a nie je to chyba toho muža, on len prišiel, aby mi to zvedomil. Behom 1 dňa som to vedela spracovať a znovu sa mi otvorilo srdce. Som mu nesmierne vďačná, za to, čo som sa mohla o sebe dozvedieť, a aj za vedenie, že vlastne dokážem nadviazať vzťah aj s niekým iným. U Dominika som tušila, že to bude prechodné, no po tomto prežitku som vedela, že zvládnem už aj normálny vzťah. Začala som si teda priať úprimnú lásku a pekný vzťah. Prežívala som v sebe radosť, že mi do života môže prísť niečo oveľa lepšie, pretože sa tam práve uvoľnilo miesto.

U Dominika mi chýbalo hlbšie duchovné porozumenie, ale nesúdila som to, len som si povedala, nevadí, že to nevyšlo, určite ma čaká niečo oveľa lepšie a teraz, keď viem, že som schopná prežívať lásku aj s iným mužom, tak príde niekto, kto bude pre mňa dôležitý, niekto s kým budem môcť mať vzťah bez obmedzení, s veľkou slobodou a rešpektom k tomu druhému.

Keď som stretla muža, ktorý ma skutočne očaril

Konečne som stretla muža, ktorý bol rovnako duchovne vyspelý ako ja, zaujímavosťou bolo, že sme si obaja prežili totožnú situáciu so zadanými partnermi, obdivovala som ho, za celý jeho život, kde sa nachádzal vedomím, čo vytvoril, bol neskutočne praktický človek, páčil sa mi. Krásny muž s veľkou vnútornou silou. Tešila som sa na stretnutie. Bol očarujúci aj jeho energia. Konečne som mohla byť úprimná a autentická. Keď sme sa však lúčili cítila som, že tento muž ma nebude chcieť. Znova to zabolelo, ale v tomto smere mi napomáhalo uvedomenie, že to tvorím svojimi blokmi a zraneniami. Tento muž sa ešte párkrát ozval, že príde a potom to zase musel zrušiť aj s úprimným priznaním, že to nedáva a ešte potrebuje byť sám. Nehnevala som sa naňho, ako by som aj mohla, keď som sa v ňom spoznávala. Aj toto som bola ja. Raz áno a raz nie, 1000x opakujúce cykly. Prijala som, že čistenie bude aj v iných vzťahoch. Aj keď som asi ešte stále očarená týmto mužom, navrátil ma týmto správaním k sebe. Už som neriešila prečo to robí, snažila som sa nájsť odpoveď v sebe. 

Čo sa zmenilo v mojom prístupe?

Ak mi niekto dnes zdelí, že to tak necíti alebo niečo nechce, tak ho chápem a nechávam mu priestor a tým aj sebe. Nie je nutné si vyhrnúť hneď rukávy a riešiť zablokovanie u toho druhého, stačí riešiť u seba. To som prežila s dvojplameňom a z toho si odnášam hlboké vedenie. Tiež je zaujímavé, že ak sa objaví v mojom okolí muž, ktorý by ľúbil, vyhodnotím to ako závislú energiu a nie som schopná pokračovať. Zaujíma ma práve ten typ, ktorý má bloky ako ja 🙂 Tam rozpoznávam, že je to niečo pre mňa. Práve tam môžem rásť. Preto sa s takýmito typmi prirodzene priťahujeme. Zrkadlia moje vnútro.

Možno sa pýtate či je možné, že sa vrátim k svojmu dvojplameňu

Už sa nechcem vracať do žiadneho vzťahu-nevzťahu. Zmenila som sa. Všetko sa dialo pre mňa a malo to hlboký význam. S Dvojplameňom som v kontakte, občas si píšeme, som otvorená sa s ním hocikedy stretnúť, ale už bez fyzického zblíženia iba ako kamarátka. Hlavný odkaz celej nevery je, že som začala byť verná sama sebe, a tak som sa mohla posunúť z tejto situácie.

Som tu na Zemi sama za seba, vzťahy sú veľmi prchavé a už nejde byť tak na niekom závislý ako kedysi. Oslobodenie nás navracia k sebe, ukazuje sa nám, že ktokoľvek nás bude sprevádzať v roli partnera, prijímame ho, zároveň na ňom nelipneme. V slobodných vzťahoch máme pochopenie všetkých starých partnerských vzorcov, v novej etape tie vzorce prežívame cez seba a opravujeme ich, ten druhý je len náš odraz, môže putovať s nami určitú chvíľu a potom zase slobodne odísť a bude to tak v poriadku.

Keď stretneme svoj dvojplameň, tak si nevieme v žiadnom prípade ani predstaviť, že by sme mohli niekoho ďalšieho tak veľmi milovať, po tejto láske však prichádza zamilovanie do seba. Kopec z nás sa držalo celé tie dlhé roky v samote, pretože sme sa nedokázali otvoriť inému človeku, videli sme iba tohto jedného. Sama som mnohokrát pocítila neuveriteľnú bolesť zo straty dvojplameňa, predstava, že by sme aspoň občas spolu neboli, neuveriteľne bolela. Taktiež sa mi však zdalo nereálne zotrvávať v niečom takomto toľko rokov. Mne to trvalo 5 rokov. Všetko trvalo toľko, koľko malo. Každý z nás v tom zotrvá, toľko, koľko bude potrebné, no a keď už bude toho všetkého nasýtený a už ho to nebude baviť, tak len vykročí do novej etapy. Vždy sa čaká iba na nás, kým to pochopíme. V srdci cítime vďačnosť, že všetko sa tak malo odohrať. Ak by som mala dať radu tým, ktorí milujú svoje dvojplamene, tak by som povedala, ak cítite, že mu máte niečo povedať, tak to urobte, ak sa chcete vrátiť, tak to prosím urobte, naplte si všetko s týmto človekom, po čom túžite, čo nejde tak si dajte sami, a keď sa naplní všetko, čo si duše stanovili, vystúpite z toho sami veľmi prirodzene. Vtedy, keď budeme k nemu cítiť vďačnosť a lásku, že to s nami celé prešiel.

S láskou,

Pozorovateľka života

© Všetky práva vyhradené!

Tento článok môžete kopírovať v neskrátenej forme a bez zásahu do textu rozširovať nekomerčným spôsobom, pokiaľ bude uvedená poznámka webovej stránky s aktívnym odkazom https://transformacne-vztahy.sk/

Použitý obrázok: Toa Heftiba on Unsplash / https://unsplash.com/