Drahí priatelia, dlho som nepridala žiadny príspevok, pretože som si prechádzala náročným emocionálnym liečením. Kolektívne energie nás tlačia zanechať to, čo už nám neslúži, a tak zažívame veľkú očistu nášho vedomia. Mne ju sprostredkovala moja nová mačička, ktorú som dostala ako dar. Toto malé stvorenie prebudilo vo mne ďalšiu vlnu emócií, bolesti, vyplavenie starých kódov, ale nakoniec aj veľkú lásku. Začnem však pekne po poriadku.
Pár mesiacov dozadu som vzhliadla na internete milé video o týchto chlpatých stvoreniach a vo mne sa z ničoho nič objavila túžba po mačičke. Samú ma to prekvapilo, pretože sme doma nikdy nemali žiadne zvieratá. Zastavil sa u mňa jeden blízky kamarát Daniel na kávu, ktorý má psíka a ja mu ho občas strážim. Aj vďaka nemu som sa prepojila so zvieracou ríšou oveľa viac.
Zvieratá nás vnímajú naplno, svoju auru prispôsobujú svojmu pánovi, kopírujú naše správanie a nakoniec súhlasili s tým, že nám budú tvoriť zrkadlá.
Len tak medzi rečou som spomenula Danielovi, aká túžba sa objavila v mojom srdci a on vytiahol mobil s fotkou mačiatok, ktoré ponúka jeho kamoš. Pozrela som sa na fotku a jedno sa mi veľmi páčilo. Bolo šedo-hnedo-čierne, také milé dedinské mačiatko, ktoré k nám kedysi chodilo zo susedstva a ja som sa s ním hrávala v detstve. Vrátila som späť mobil so slovami, že ešte nenadišiel správny čas na kočku. Predsa len veľa cestujem a za takýchto podmienok je nezodpovedné si zaobstarať zvieratko.
Ako som si vybrala mačiatko a ono mňa
V ten deň som sa nechala uniesť predstavami o tom, aká bude moja budúca kočka. Len tak zo srandy som si povedala, že tá mačička si ma nájde sama, proste ku mne príde. Bude dobrá, čistotná a budem sa s ňou telepaticky rozprávať. Hovorila som si, že jej dám úplnú slobodu, dôveru a dokonca som si v sebe vyriešila aj jej smrť, ak by sa jej niečo náhodou stalo. Túžba po kočke prešla a ja som vedela, že mám na ňu čas ešte aspoň 10 rokov. Neskôr sa ma Daniel opäť spýtal či stále túžim po kočke, mávla som len rukou a odpovedala, už ma to prešlo.
O pár týždňov niekto zvoní pri dverách. Otvorím dvere a tam Dan. Drží v náručí malé mačiatko a za nim stojí s krabicami náš spoločný kamarát. Prinášajú všetko, čo potrebujem na chov mačky. Vkráčajú do bytu a Dan mi podáva mačiatko do náruče: „Tak toto je Tvoja nová mačička.“ Zobrala som Ninu do náruče a začala plakať. Už prvým pohľadom si ma získala. Veľmi ma to dojalo, a zároveň som bola aj v šoku, čo s tým malým chlpáčom budem robiť. Nemohla som tomu uveriť.
Môže mi niekto takto zasahovať do života?
Za iných okolností by som nikdy neprijala takýto dar. Jednoducho by som povedala kamarátovi, že je to veľká nezodpovednosť priniesť niekomu kočku takto ľahkovážne a vrátila by som mu ju späť. Tentokrát som však cítila, že to bola zásielka z vesmíru, akurát prišla oveľa skôr než som čakala. Nuž niekedy nám neostáva nič iné len veriť, že všetko má vlastne správne načasovanie. Daniel bol posol. Neskôr sa mi priznal, že spätne sa informoval u kamaráta či má ešte mačiatko z fotky, ale ono si už medzi tým našlo iného majiteľa. Ako raz venčil psa, na plote jedného rodinného domu visel obrázok s dvoma mačiatkami a s odkazom „darujeme“. Daniel vytiahol fotku mačiatok, ktoré mi ukazoval, keď bol u mňa na káve. Podľa obrázku usúdil, že to je presne typ mačičky, ktorá sa mi páči. Cítil, že má konať.
Už prvé chvíle sa Nina ku mne túlila a vôbec sa ma nebála. Ako sa spätne dozvedám, toto veru nie je typické správanie kočiek a niektorým ľudom sa ich mačka nedá pohladiť ani po rokoch spolunažívania. Akoby vedela, že ku mne príde a všetko vypadá podľa vopred stanovených podmienok. Omotala sa okolo mojej ruky a ja som pochopila, že som urazila už dlhú cestu a som zase o niečo kompletnejšia, keď ku mne prišla ďalšia častica.
Ako sa spájajú atómy do molekúl, bunky do orgánov, tak sa spájajú aj duše do spoločného vedomia.
S Ninou sme si to prvé dni veľmi užívali. Bola to dobrá mačička, dôkladne si čistila svoj kožúšok, bola prítulná, nič neničila svojimi drápkami, občas len moju kožu pri hraní. Milovala ma, cítila som jej lásku a ja som jej dávala tú moju.
Keď dostaneme zvieratko, je to ako zamilovanie vo vzťahu s človekom. Najprv sme očarení, máme otvorené srdce a nového tvora vnímame bez zafarbenia ega. Po čase sa nám však srdce zatvorí a do nášho života sa začnú prezentovať všetky nespracované bloky. Naoko to vypadá, že nám to spôsobuje práve ten druhý, ale ten druhý iba súhlasil, že nám zohrá v živote zrkadlo, aby sme pochopili a posunuli sa na našej ceste.
Po pár spoločných dňoch začali moje emočné prepady
Prvá emočná bolesť prišla, keď sme išli ku veterinárovi. Nina sa dívala ustráchane na mňa svojimi očkami a bála sa, čo sa bude diať. Keď jej doktor pichol injekciu, vyškriekla veľkou bolesťou a odovzdala sa osudu.
Z jej očí sa premietli do môjho vedomia všetky neprávosti, ktoré sme spáchali, my ľudia, na týchto stvoreniach. Bolo mi ukázané prečo sa Nina bojí vody. Každá mačička si nesie v DNA odtlačok násilnej smrti utopením. Keď sme sa vrátili od veterinára, začala som plakať, nedokázala som uniesť tú bolesť. Ninka mi ležala v náručí a ja som ju hladila po kožúšku. Precítením tejto bolesti cez ľudské srdce sa zase vyliečila časť mojej duše a aj táto informácia v globálnom vedomí. Čím viacej ľudí precíti rôzne emócie srdcom, tým bližšie sme k otvoreniu globálnej srdcovej čakry na planéte, a teda aj k vyspelej spoločnosti bez utrpenia.
Ďalšie vyplavovanie deštruktívnych emócií bolo, keď sme mali cestovať na víkend k mojej mame. Niekedy sa zvyknem zastaviť po ceste u ľudí blízkych môjmu srdcu. Zrazu som už nebola voľná ako zvyčajne. Cesta je niekoľkohodinová a bolo mi ľúto zavrieť Ninu do prepravky na dlhé hodiny. Cítila som sa ňou zväzovaná ako kedysi vo svojich starých vzťahoch. Tam som žila podľa presvedčení, ak si vyberiem seba a budem šťastná, ostatní budú trpieť. Čo si teda zvolím, koho si vyberiem? Vtedy som častokrát uprednostnila druhých. Dnes je však moje vedomie vyspelejšie a viem, že takýto typ uvažovania je len starý program, ktorý mám znovu v sebe preprogramovať.
Všetko sa ku mne vracia v cykloch, aby som si opäť spracovala svoje bloky z vyššej úrovne vedomia.
Postupne začali chodiť rôzne vnemy, ale bolo ich už toľko, že ma to začalo valcovať. Moje vnútorné napätie sa stupňovalo. Aj keď som vedela, že Nina za to nemôže, napriek tomu som ju považovala za zdroj negatívnych emócií. Nabúrala mi moje programy a stereotyp. Pocity, že ju nechcem boli čoraz presvedčivejšie. Nina si to na záhrade užívala a cítila som, že je šťastná. Nevidela som zmysel, prečo by som ju mala väzniť v byte. Povedala som si, že to vyriešim zodpovedne a nájdem pravdepodobne Nine nový domov, keď sa vrátime naspäť. Uvažovanie o jej vrátení vo mne vyplavilo bolesť.
Spracovávala som si emócie, ktoré sa týkajú detí. Keď sa vzdá matka svojich detí, keď sa rodičia obetujú pre svoje deti, keď sa matka nevenuje svojim ratolestiam, keď sa deti cítia nechcené. Keď sa niekto zamiluje do zadaného partnera a vyčíta si, že ubližuje jeho deťom, keď si rodičia musia obhajovať svoje deti pred druhými. Keď žena trpí vo vzťahu, ale neodíde, aby neubližovala deťom. Tieto témy sa riešia aj v globálnom vedomí a od nás sa chce, aby sme sa už nemotali v týchto deštruktívnych presvedčeniach, ale definitívne ich uzdravili. Ak sa rozhodneme pre vlastnú slobodu s láskou k sebe, druhí nebudú nikdy trpieť. Naopak, budú nám odrážať nový prístup k sebe.
Spiatočnú cestu som preplakala celú. Ničomu som nerozumela a stále sa mi hrnuli do očí slzy. Nina bola zavretá vedľa mňa v prepravke, sem tam som jej pohladila kožuštek. Postupne som si odpúšťala, že je v poriadku ju dať preč, keď to tak cítim. Nevyčítala som si, že určite vníma, čo sa vo mne odohráva. Nechcela som pred ňou maskovať moje pocity. To ani nejde. Dovolila som si naplno precítiť, že bude šťastná aj s niekým iným. Poďakovala som jej za všetko, za jej čas, ktorý strávila u mňa za lásku, ktorú mi dala a aj za pár škrabancov. Ninka sa len otočila na druhú stranu, opäť si pohodlne ľahla a telepaticky mi odpovedala: „ Som spokojná, viem, že nikam od Teba nepôjdem.“ Prekvapilo ma, čo som zachytila, ale myslela som si svoje, veď predsa som sa už rozhodla.
Keď nám v minulosti niekto prestal dávať lásku alebo pozornosť, trpeli sme, preto sa skryte bojíme, že naše oslobodenie vytvorí ďalšie utrpenie. Stále v nás prevládajú zbytky deštruktívnych presvedčení, že sme zodpovední za šťastie druhých. Druhí budú nešťastní, ak prestaneme pre nich robiť to, čo sme robili doteraz. Ide len o vlastnú projekciu zranenia do životných situácií. Preto si musíme odžiť náš blok znova a znova, aby sme sa oslobodili.
Ak vnímame bolesť druhých, odkazuje to na naše vnútorné zranenia
Táto situácia bola o mne. Potrebovala som si odpustiť svoje činy a viacej sa prijať. Ukazujú sa mi záblesky ako sa moja úloha matky úplne nepodarila v minulých životoch. Nie vždy som sa správala k mojim deťom prívetivo. Aj preto už v tomto živote po deťoch netúžim. Moja duša je už vyspelá, a teda unesie odkrytie pravdy, že všetko týranie a utrpenie na Zemi je aj môj vlastný odraz, ku ktorému som sa pričinila. Prijatie vlastnej temnoty a odpustenie sebe samému/samej umožní nastoliť vnútorný pokoj.
Intenzita tohto rýchlo-liečenia, v ktorom sa striedalo veľa vnemov, ma položilo do postele, hneď ako som docestovala. Klasická diagnóza by bola formulovaná ako brušná viróza, vedela som však, že ide o aktualizáciu tela a môjho vedomia. Keď človek spracuje emócie, vyplače sa z nich, vždy prichádza prechod na novú úroveň. Prerábka si vyžaduje veľa spánku a pokoj. Nie nadarmo sa deštruktívne kódy týkali žalúdku, ktorý je reprezentovaný čakrou-solar plexom.
V týchto dňoch si spracovávame bloky týkajúce sa troch spodných čakier, prežitie, živobytie, manipulácia, sex, záväzky, hojnosť, práca, peniaze, vôľa. Takzvaná druhá vlna Covidu nebude mať zvyčajný priebeh ako na jar. V prvej vlne sme kolektívne riešili zasiahnutie pľúc, dýchanie, srdce, respektíve krčnú a srdcovú čakru, v druhej vlne ide o očistu nižších centier. Tým, ktorým sa opakujú rovnaké zdravotné problémy ako na jar tohto roku, spojené so srdcom a pľúcami, potrebujú ešte dočistiť zvyšky blokov v tejto oblasti. To čo sa deje vonku na globálnej úrovni, sa deje aj v nás. Budujeme si stále väčšiu vnútornú slobodu a lásku k sebe.
Ak sa vám bude niekedy javiť, že vám druhí ľudia, zvieratá, veci či situácie tvoria obmedzenie, je to skôr o nás a o vnútornom konflikte v nás. Mali by sme byť k sebe úprimní a skúmať, prečo si žijeme takúto situáciu a čo sa máme z nej naučiť.
Na druhý deň ráno som vstala. Nina už okolo mňa pobehovala a túlila sa ku mne. Počúvala som jej vibráciu pradenia, ktorá má na mňa vyslovene terapeutický účinok. Pocítila som hlbokú lásku voči nej čerstvým vyčistením vedomím a otvoreným srdcom. Vôbec som nechápala, prečo som ju chcela dať preč, a vonkoncom som nechápala, prečo som sa presviedčala, že mačka nebude šťastná v mojom byte. Mačky sú slobodné tvory, sú spokojné tam kde sú. Podvedome som sa chcela len vyhovoriť, že toto je ten pravý dôvod, pritom pravda bola niekde inde.
Pochopenie vždy prichádza až po odžití si daného bloku zo starej úrovne vedomia. V bolesti a plači sa rodí nové vedomie, z ktorého spätne pochopíme, o čom bola celá skúška.
Zdravie a rodina
Keď som bola to malé, asi 5-ročné dievčatko, nemohla som mať mačiatko. Môj zdravotný stav (ekzémy, alergie na zvieratá) a rodinné nastavenie (prehnaná čistota) to neumožňovali. Prinesením mačiatka domov k mame bolo vidno, že aj moja okolitá rodina sa posunula viacej do lásky k zvieratám. Ninka nás všetkých potešila. Kedysi sme odsudzovali ľudí, ktorí si radšej zaobstarajú kočku alebo psa, miesto toho aby mali aspoň jedno dieťa. Zrazu sme túto situáciu pochopili aj s iného uhlu pohľadu, keď sa nás to bezprostredne týka. Keď mi volajú moji rodičia, pýtajú sa automaticky aj na to ako sa má mačička. Minule sme sa s mamou zasmiali. Hovorím jej: „Mami vidíš, stále sa bavíme o kočke.“ Moja mama na to odpovedá: „Uvedomujem si to, predtým som nechápala ľudí, ktorí dokázali celé hodiny rozprávať o zvieratách, odsudzovala som to, pretože mi bolo ľúto, že nerozprávajú o svojich deťoch. Dnes to aj vďaka Tebe viem prijať, pochopiť, a teda to už viacej neodsudzujem.“
Čo sa týka zdravia, naďalej kýcham, to je pravda, ale viem, že je to na báze psychosomatiky. Akékoľvek alergie som si už vyliečila v predchádzajúcich rokoch. Aj zdravie je len program. Napríklad taký ekzém mi ostal. Je to môj trpezlivý učiteľ a ja ho prijímam. Sprevádza ma celý život. Bez neho by som nikdy neurobila významný posun. Mám za sebou veľa preplakaných a doškrabaných nocí, ale čím ďalej idem, tým beriem ekzém za dar, za priateľa, za indikátor, kde sa ešte potláčam, a kde idem proti sebe. Ekzém mi zvedomoval moje vnútorné pochody, keď som nedodržiavala vlastné hranice. Hodiť príčinu svojho zdravia na niekoho ďalšieho by bol klam.
Vzťahy a láska
Strážila som si svoju slobodu, lebo som si sľúbila, že už sa nestratím v žiadnom vzťahu. Veľmi veľa rokov som pracovala na vlastnej slobode, až som zo vzťahov začala utekať. Ninka mi prišla ukázať, že už je na čase sa prestať báť vážnejších vzťahov. Vzťahy sú o osobnej slobode a nezávislosti.
Čo sa učím od mačičky?
Nina ma vracia do prítomného okamihu. Občas len tak sedím a pozorujem ju ako si užíva každý pohyb a hru. Začala som sa viacej hrať a konať vtedy, keď je to potrebné. Zbytočne sa už nepreťažujem. Aj mačka vyčkáva, šetrí si svoju energiu a skáče po loptičke strategicky vo vhodný moment. Mačky majú vycibrenú schopnosť vidieť v tme a dobre sa v nej orientovať. Príde mi to ako pekná metafora k tomu, čo práve prežívame. Po tých všetkých čisteniach si taktiež zdokonaľujeme orientáciu a videnie v tme. Už vieme, že po tme príde vždy svetlo.
S láskou,
Pozorovateľka života
© Všetky práva vyhradené!
Tento článok môžete kopírovať v neskrátenej forme a bez zásahu do textu rozširovať nekomerčným spôsobom, pokiaľ bude uvedená poznámka webovej stránky s aktívnym odkazom https://transformacne-vztahy.sk/
