Často som sa pýtala na dvojplammenej ceste či aj druhí majú rovnaké prepady a cykly ako ja a ako sa niektorým podarilo prísť do štádia určitého pokoja. Túžila som nájsť nejakú úprimnú spoveď niekoho, kto prežíval niečo podobné. Hľadala som potvrdenie či je vôbec normálne, to čo práve žijem. Prečítala som veľa článkov a kníh, ktoré mi boli zo začiatku veľmi nápomocné, no neskôr som bola z toho všetkého frustrovaná, že stále nenachádzam, čo hľadám. Vedela som, že ak niečo hľadám tam vonku, mám to hľadať v sebe. To ma viedlo do rozhodnutia založiť si blog a písať o vlastných bolestiach, prepadoch, ale aj posunoch a uvedomeniach. Aj keď neexistovala žiadna záruka, ako dlho sa budem venovať téme dvojplameňov a vzťahov, vnútorná túžba písať bola oveľa silnejšia. Písanie pomáhalo hlavne mne, no a tak som si povedala, že možno to pomôže aj niekomu inému nájsť sa v mojich príbehoch.

Pravda sa ukazuje až neskôr, keď dozrieme do pochopenia.

V tej dobe sme sa rozchádzali s dvojplameňom každé dva týždne a ja som vedela, že jediná cesta, ako kontinuálne písať je nedávať blogu cieľ a zdieľať skúsenosti pravdivo bez masiek o tom, čo prežívam. Niekedy som si aj pomyslela, prečo chcem písať, keď nevidím svetlo na konci tunela. Čo ak sa z toho nevyhrabem a budem stále písať o dvojtýždňových prepadoch? Vo vnútornom monológu som sa utvrdila, že nevadí, keď to bude stále o tom istom, cítila som, že to mám spísať, a tak som sa vydala na cestu bez cieľa.

Čo ma viedlo k písaniu

Keď to vlastne zhrniem v skratke, písať som začala, pretože mi môj dvojplameň neodpisoval na správy, nekomunikoval so mnou a cítila som, že ho konverzácia so mnou vôbec nezaujíma. Keď už konečne odpísal po 2 týždňoch, tak ma jeho slová uvrhli ešte do hlbšej bolesti. Ak sa pýtate, prečo sme si nezavolali, ako normálni ľudia a nevysvetlili si to slovne, tak len poviem, že pokusy o volanie zlyhali hneď na začiatku. Domnievam sa, že telefonáty boli preňho náročné, a tak si už nechcel volať. Komunikácia skĺzla len do písania. Keď sme sa ale stretli osobne, konverzácia bola vždy bez problémov.

Z dnešnej perspektívy tomu už rozumiem, že som si vytvorila takúto realitu podľa vlastných zranení. Vtedy som sa potykala s emóciami odmietania a nezáujmu a začiatok DP cesty len zahájil očistné procesy od týchto emócii. Píšeš a ten druhý nejaví záujem ti odpísať. Taká banálna vec ako neodpísanie nás môže dostať do niekoľkodňovej depresie a hlbokých očistných stavov. Keby som to nezažila na vlastnej koži, tak neverím alebo niekoho takého odsúdim, že to trošku už preháňa s tými stavmi. Minimálne by som odporučila, nech sa vykašle na takého človeka, lebo žiť sa dá aj inak.

Dvojplamenná cesta nás dá do určitého uväznenia, až dokým sa nezačneme zaoberať sebou.

Všímala som si, že občas boli moje texty plné bolesti, hnevu a ega

Keď som odpovedala okamžite na nejaké podnety, ktoré ma zranili alebo podráždili, moje texty boli plné hnevu, vyčítania alebo aj rôznych útekov typu, okej, keď to takto nevnímaš ja ukončujem akúkoľvek interakciu medzi nami. Samozrejme po nejakej dobe som si texty prečítala znovu a nemohla som uveriť, prečo som tak reagovala. Jeho text sa mi zdal normálny a ja som sa zahanbila, prečo som urobila takú scénu.

Uvedomila som si, že dlhé vysvetľujúce rady, ktoré som mu dávala, boli vlastne skôr pre mňa. Predsavzala som si nereagovať okamžite.

Texty písané pre seba

Môj dvojplameň mi občas napísal, že moje texty sú tak dlhé a členité, že ich vlastne nevládze ani prečítať. Je potrebné spomenúť, že do tej doby som nemala ani ja rada, keď ma niekto spamoval dlhými textami. Nie som písací typ. Ten muž bol od začiatku ako ja. Vtedy som to však nechápala ešte.

Ospravedlnil sa, že nie je na písanie a že sa v druhej polovici môjho textu už strácal. Mňa to samú trápilo, že mu píšem také slohové práce, nevedela som si pomôcť, emócie museli ísť von. Preto som sa rozhodla, že keď na mňa príde nutkanie písať dlhé slohy, tak ich spíšem, ale neodošlem, respektíve prečítam si text ešte na druhý deň, a ak to bude relevantné pošlem. Častokrát som už s textom na druhý deň nerezonovala, a tak som ho neodoslala a odpísala som nakoniec pár krátkymi vetami, ktoré odrážali vyššiu vibračnú úroveň. Cez text som prijímala aj vlastné emócie. Nemala som ich rada, takže ich nemal rad ani muž.

Analýzou svojich textov som si začala všímať, kde sa vibračne nachádzam. Učila som sa chápať skrze text. Pred tým som si to nikdy nevšimla, že sa moja vibračná úroveň rýchlo mení, a čo všetko môže napáchať strach v realite. Tam vznikol zárodok spisovania pochodov na dvojplamennej ceste. Pokiaľ som nemala rada svoje emócie v textoch, nemohol ma prijať ani muž tam vonku, nerozumel mi. Proces ma učil navrátiť sa k sebe a vnímať sa.

Je to ako keby sme boli zavretí v zrkadlovej miestnosti a situácie nás nútili ísť do seba a riešiť sám so sebou. Najprv vidíme rôzne prízraky a obviňujeme z toho druhého. Lenže potom spozorujeme, že všetko vonku nápadne kopíruje naše vnútorné pochody. Preto nie je dôležité sa zaujímať, ako to má ten druhý. On je náš fragment. Zvláštna simulácia, ktorá sa správa podľa našej vnútornej vibrácie.

Čas odpisovania sa skracoval

Každý, kto si prejde niečím podobným vie veľmi dobre, že v úvodných fázach ide skutočne o veľkú závislosť. Chceli by sme mať toho druhého po svojom boku, ale je správne, že tam nie je, aby sme si jeho odtlačok vybudovali energeticky. Ak sa to podarí, tá neúprosná túžba po človeku sa eliminuje a nastane harmónia. Tiež vieme, že na začiatku sa nám naše zranenia duše vyrutia v plnej paľbe. Najprv nevieme, o čo ide, ale rýchlo to pochopíme. Nie len ja, ale aj vy ste mali rovnaké skúsenosti, kedy váš drahý človek s vami nekomunikoval. Prezentácia vlastných strachov typu, ten muž ma nechce, nezaujímam ho, nie som dosť dobrá. Keď pokročíme na DP ceste, tak sa často dostaneme do rovnakej pozície, ako bol náš partner. Napríklad sme zaneprázdnení a nemáme čas odpisovať. Niekto, kto čaká na našu správu nám potom dá najavo, že sme mu nedopísali, a že ho to zranilo. Alebo nám niekto píše veľmi dlhé texty, ktoré sa nám nechcú čítať. Naše pozície vnímania sa prehodia, a tak nám je ukázané, že keď nám písal, že nemá čas, myslel to úprimne.

Aj vďaka blogu som spoznala kopec z vás a som za to vďačná. Máme všetci totožné zážitky, a tak by sa dalo v skratke zhrnúť, že sa nachádzame v transformačnom období, kde sme si zvolili transformovať sa cez vzťahy. Dnes dvojplamene odpisujú do pár minút alebo hodín, keď už po tom vlastne vôbec netúžime a bolesti duše sú už preliečené a pochopené. Čo by sme za to dali kedysi? Ešte občas príde učenie, ale ľahko sa prechádzajú skúšky, ak sme vytrénovaní na riešenie. Možno vás bude zaujímať či niekto žije s dvojplameňom? Ja a ani moji priatelia nežijeme s DP, všetko sú to vzťahy-nevzťahy na diaľku. Vzájomné interakcie sa však zlepšili a došlo k uzdraveniu. Moja potreba písania dlhých slohov drahému mužovi ustala so založením blogu. V určitom období boli moje správy také krátke, že začal vyzvedať, prečo píšem tak málo. Odpútala som sa riešiť jeho, riešim už hlavne seba.

Písanie mi pomohlo vrátiť sa k sebe a začať so sebou komunikovať

Pred tým, než sme sa spoznali s DP, tak sa mi otvárala krčná čakra s bývalým talianskym priateľom. Učila som sa otvoriť ústa a vyjadriť, čo chcem a potrebujem, pretože taliani si ich vedia otvoriť a vyhádať sa medzi sebou. Keď už som mala dosť tejto kultúry, uzavrela som môj taliansky príbeh, ktorý ma tak nesmierne obohatil.

Vtedy som sa domnievala, že keď sa človeku otvorí krčná čakra, tak to už má nejako vyriešené vo svojom živote. Veľmi skoro som pochopila, že to bol len začiatok procesu. Keď som sa spoznala DP, tam vonku bol iba nesmierne zablokovaný muž, ktorý radšej ostal ticho, aby niečo vyjadril. Občas mi ho bolo veľmi ľúto a občas ma poriadne rozčuľoval. Správal sa ako ja, keď som chodila s talianom.  Ukázalo sa mi moje minulé ja. Moje snahy mu pomôcť skončili skoro, pretože ma vždy odsekol od seba, no a tak neostávalo nič iné, len otvárať samú seba. Najväčšie otvorenie prišlo počas písania. Písanie ma nútilo ísť do úprimnosti sama pred sebou a nutkanie vysvetľovať niečo druhému odišlo.

Láska prebúdza rôzne dary

Keď som sa zamilovala do bývalého talianskeho priateľa, tak sa vo mne prebudil dar maľovania obrazov. Nikdy ma to nelákalo a vôbec som nechápala ľudí, ktorých to baví. Keď som sa vtedy zamilovala, otvorilo sa mi srdce. Namaľovala som niekoľko obrazov a darovala som tie prvé priateľovi. Dodnes sa vraciam rada do prežitku, kedy som maľovala dvoch milencov vyobrazených ako zapálená svieca. Venovala som tomu jednu noc a počúvala pri tom Kletzmer. Je to stále nádherná spomienka, aj teraz, keď sa tam vrátim v myšlienke.

Keď som sa zamilovala do dvojplameňa, bolo to oveľa silnejšie. Na nejakej úrovni som vedela, že sa mi vďaka láske otvoril dar písania, a tak som ho začala rozvíjať. Vnútri som vedela, že to musím urobiť, poháňala ma neskutočná sila vpred.

Moje prvé články

Povedala som si, že napíšem aspoň 4-5 článkov a potom začnem tvoriť webovú stránku. Popravde som to moje nutkanie na písanie ani nechápala. Neznášala som písanie slohov v škole, nechápala som ľudí, ktorých baví písanie. Pravopis mi nikdy nešiel, no a občas, keď som si po sebe čítala text, tak sa slová a vety opakovali alebo som tak zvláštne poprehadzovala slovosled, že veta nedávala zmysel. Vety sa mi nedarilo učesať. Občas som niečo napísala v egu, no a keď som sa vrátila do článku, tak už som s napísaným textom nerezonovala. Po vydaní článku som tŕpla či to nie je už cez čiaru, čo píšem. 

Moju usilovnosť som chcela tiež reflektovať do písania, ale veľmi skoro mi bolo ukázané, že to nikam nevedie. S rýchlo napísaným textom som už potom nerezonovala a zbytočne som spísala 2-3 strany, ktoré som potom vymazala alebo som nemala čas a silu dokončiť text.

Časom som všetko pochopila, texty treba nechať dozrieť. Občas rozpíšem článok, ale dokončím ho až o niekoľko mesiacov. Medzitým získam ešte nejaké pochopenie, ktoré pekne zapadne do textu a ja vnútorne cítim, že to je pravá chvíľa na vydanie článku. Napríklad tento článok som chcela napísať hneď po vytvorení blogu, ale pravý čas nastal až teraz.

Sama sa vraciam do svojich článkov a čítam si niektoré texty. Je v nich vidno môj duchovný pokrok. Niekedy ma aj prekvapia: „Toto som napísala ja ?“ S údivom čítam vety, ktoré sa znovu dotknú môjho srdca.  

Ako vznikal blog 

V rodine sa učíme uprednostňovať seba a svoje potreby. Najprv obviňujeme druhých, že nám bránia venovať sa svojej duši, potom ale uznáme, že sme si v tom bránili sami.

Vždy som dávala prednosť nejakým povinnostiam pred pravými túžbami. Ako keby som čakala na to, kým dokončím všetky povinnosti a až potom budem mať priestor na svoje záležitosti a tvorbu. Lenže tak život nefunguje. Mali by sme tvoriť hneď, keď na nás príde túžba. Ak to neurobíme, tvorivú energiu minieme na prácu, a potom už nemáme silu tvoriť.

Uprednostňovanie vlastných potrieb som trénovala aj v posledných rokoch. Jednou skúškou som prešla aj pred založením blogu. Pamätám si, ako by to bolo včera. Vtedy som pomerne často chodievala pomáhať domov. Cesta trvala nejakých 6 hodín, tak som si zobrala štvrtok voľno a zvyčajne v nedeľu poobede som sa vracala späť do mesta, kde som vtedy pracovala. Záhrada nie je až tak veľká, ale bola dosť zanedbaná aj kvôli tomu, že doma bývame veľmi málo. Prvé hodiny som si na záhrade užívala. Záhrada a práca so zemou je relax. Slnko a hudba v slúchadlách ma nabíjala. Začala som ráno a končila okolo 20:00. Bol október 2019 a vonku už bola veľká vlhkosť, zima a tma. Mala som už skrehnuté ruky. Na druhý deň som chcela zopakovať výkon, ale už ma to na tej záhrade začínalo trošku srať. Kopala som a kopala a hovorila som si, že som zase v starých koľajach, kedy som išla proti sebe. Už som nemala kondičku na každodenné makanie, práca mi však nerobila problém. Skôr išlo o starú známú bolesť, že sa tu proste musím fyzicky doraziť, lebo to u nás doma vždy tak bolo a nebudem mať priestor venovať sa sebe. Zase som chcela niečo zachraňovať workoholizmom, doma neexistovala rovnováha medzi prácou a osobnými zájmami. Začala som byť nervózna a pýtať sa samej seba, čo tu robím, keď chcem vlastne písať. Asi zrejme preto si ma ten muž nevšíma a nepočúva ma, pretože sa sama nepočúvam. Záhradu som dokončila a stihla ju pripraviť na zimu. Do zeme som vtedy vyryľovala všetok hnev, frustráciu, ale skončila som s dôležitým uvedomením okolo 22:00 v sobotu večer totálne skrehnutá. Prišla som do domu a hovorím mame, že prídem až na Vianoce. Nech so mnou neráta so žiadnou pomocou. Tento rok vynechám všetky aktivity, ktoré som vždy zastrešovala. Mama to úplne v pohode prijala, povedala, že to nie je problém, že som slobodný človek a, že ona nás nikdy nedržala v klietke. To bola pravda, v klietke som sa držala sama. Stačilo jeden rok z toho vystúpiť a ďalší rok som sa veľmi rada navrátila k starým zvykom bez vnútorného hnevu. Toto bol pre mňa veľký prielom venovať sa tvorbe.

Rodina a navrátenie do starých kódov nám urobia totálny akcelerátor nových začiatkov, lebo práve tam si uvedomíme, že už po starom nechceme žiť a vtedy cítime neuveriteľné nutkanie konečne sa posunúť.

Rozvíjanie vnútorného muža

Keď som stretla dvojplameň, tak sa mi okamžite zapáčila jeho sila. Zamilovala som sa a obdivovala ho. Pochopila som, že po ňom túžim aj preto, lebo by som rada mala takého muža po svojom boku. Chcela som byť ako on. No a keďže sme sa bavili vtedy veľmi zriedkavo, tak nebola iná cesta, len si budovať vlastného silného vnútorného muža.

Pri budovaní webu som si povedala, že to budem musieť zvládnuť sama. Vôbec som nevedela ako to urobím, ale verila som si. Nemala som žiadne vedomosti. Začala som googliť a skúšať cestu pokus omyl. Je pravda, že občas to bolo aj dosť frustrujúce, kým som nabehla na správnu cestu, ale podarilo sa. Web som si vytvorila vďaka rôznym tutoriálom na YouTube. Zakúpila domény, nainštalovala WordPress a cez šablónu Divi vytvorila stránky Transformačných vzťahov. Naučila som sa veľa v tomto procese. Odvtedy som vytvorila ešte niekoľko webov.

Význam prichádza až nakoniec

Mojou cestou je porozumieť vzťahom a popísať poznanie z nich v hmote. Zdieľať obyčajne ľudské skúsenosti. Koniec koncov ľudský prežitok v hmote pozorujeme najradšej.

Pokiaľ niekto z vás hľadá pravdu tam vonku, ale nenachádzate ju, vykročte na cestu vlastnej pravdy a tvorby, pretože to je cesta k spokojnosti. Je dôležité, aby ste činnosť vykonávali pre seba, a potom obohatíte nás ostatných. Ak pochybujete, že vaša tvorba nemôže obohatiť druhých, mýlite sa. Každý tu prináša niečo jedinečné.

S láskou,

Pozorovateľka života